V občianskom preukaze má meno Erik, ale volajú ju Lucia. Pracuje ako barmanka v Star bare v Liptovskom Mikuláši a mnohí si ju pamätajú z prvého ročníka SuperStar. Erik vtedy spieval pesničku od Lucie Vondráčkovej Lásko má, ja stůňu a jeho vystúpenie okomentoval Paľo Habera ako zlú travesty šou. Erik mal vtedy šestnásť, dlhé blond vlasy a zrútil sa mu celý svet. Pokúsil sa dokonca o samovraždu. Veľkou oporou mu bola a je mama. Na Haberu podali trestné oznámenie, ale súd sa nikdy nekonal. Dnes má Erik ešte dlhšie, ale tmavé vlasy a oslovujú ho Lucia. Keby som nevedela, že sa narodil ako chlapec, ani na sekundu by som nezaváhala, že je dievča. Takže sa mi zdalo prirodzené oslovovať ho v ženskom rode. „Povedala som si, že už žiadne rozhovory dávať nebudem. Nedávno ma pozývali do telky do jednej relácie, kde mali byť transexuáli, ale ja sa už strápňovať nemienim. Stále počúvam tie isté otázky, stále len SuperStar a už ma to nebaví. Nikoho nezaujímalo, ako sa cítim, nikto nevidel to pozadie, každý hľadal len senzáciu okolo toho,“ skonštatovala Lucia a zapálila si cigaretu. Na Valentína oslávila osemnáste narodeniny.
Takže na SuperStar sa nemám pýtať? Ani ju nepozeráš?
Iba trochu, ale myslím si, že má lepšiu úroveň, ako vlani.
Nezanevrela si na spev po tom, čo o tebe povedal Habera?
Ten pán nič nemôže zmeniť na tom, že hudba ma baví odmalička. Pospevovala som si v škole cez prestávky a dokonca aj cez hodinu. Keď som bola prváčka, učiteľka povedala, že mám hudobný talent a odporučila mi prestúpiť do triedy s hudobným zameraním. Keď som vyhrala v Kakaoslávikoch, porota si asi nemyslela, že neviem spievať. Ja bez muziky jednoducho nemôžem. Kebyže ohluchnem, asi zomriem.
Hráš na nejaký hudobný nástroj?
Viem hrať na klavíri, čo počujem, to zahrám aj bez nôt. Chodila som aj na flautu, mala som super učiteľku, ale pri pôrode dvojičiek zomrela a odvtedy som na flautu zanevrela.
Máš vlastné cédečko a točili ste videoklip...
Ale nie je dokončený. Cédečka boli vlastne len tri, nahrávalo sa v Akadémii umení v B. Bystrici. Jedno zostalo tam, druhé mám ja a tretie sa stratilo...
Kedy si vlastne prišla na to, že si skôr dievča ako chlapec ?
Neviem presne. Ale keď som mala asi šesť rokov a pozerala som nejaký film alebo rozprávku, predstavovala som si, ako ma ten filmový hrdina drží za ruku. Proste pocit istoty veľkej dlane. V škole som sa hrala so spolužiačkami, bábikami, s chalanmi som si proste nerozumela. Keď sme išli hrať futbal, posadili ma do brány, nebavilo ma to. Ale do siedmej triedy sa to ešte ako tak dalo, potom som odmietla chodiť do školy, nechcelo sa mi žiť. Išla som s mamou k psychologičke a prestúpila som na inú školu. Tam to chvíľu tiež ako tak išlo, potom som si raz dala lesk na pery a bolo zle. Ale devinu som nejako skončila.
Ako bolo na strednej škole?
Chcela som ísť na pedagogickú, ale nezobrali ma, tak som išla do B. Štiavnice na chemickú priemyslovku. Každý si myslel, že som baba. Keď sme sa predstavovali a povedala som svoje meno, všetci boli „vyvalení“, že som chlapec. Bývala som na internáte, samozrejme, s chalanmi. Prišli k nám do izby štvrtáci a čudovali sa, že prváci, a už tam majú babu. Na internáte som ale nebola dlho, moji spolubývajúci boli grázli, všetko sa potom zviezlo na všetkých. Učiť sa tam nedalo, tak som radšej chodila každý deň domov do B. Bystrice päťdesiat kilometrov, väčšinou stopom.
Komu si sa prvému zdôverila so svojimi problémami?
Prvá zo mňa vytiahla pravdu mamina sestra a potom som to povedala rodičom.
Ako reagovali?
Otec tomu nechcel veriť, proste sa zobral a išiel to predýchať. Mamina sa k tomu postavila čelom ale asi tajne dúfala, že to nebude pravda. Bohužiaľ, je. Potom sme vyhľadali psychológa, ten ma odporučil na sexuológa, ten na ďalšieho sexuológa a tak som chodila ako magor od doktora k doktorovi a začali riešiť problém, čo vlastne som, či transexuál či homosexuál, či sa cítim viac ako chalan, alebo odmietam svoje telo a chcem byť ženou. Nakoniec dospeli k diagnóze F 76 – transexualita.
Potom si verejne priznala farbu?
Začala som si maľovať riasy, používať dermakol. Vytýkali mi, že sa výstredne obliekam, aké mám vlasy a že vraj ruším školskú morálku. Ale keď mal niekto na tričku marišku a na hodine bol úplne mimo total brutal, to im nevadilo. Dalo by sa povedať, že asi polovica ma rešpektovala, polovica odsudzovala alebo sa na mne bavila.
Strednú školu si však nedokončila. Prečo?
Lebo SuperStar... Najskôr som sa na ňu strašne tešila, myslela som, že sa konečne môžem presadiť. Nechcela som nič, len zaspievať, ale viac hodnotili môj výzor ako spev. Zrazu si ma každý obzeral na ulici aj v autobuse, písali o mne v novinách, tŕpla som, čo kto urobí, keď ma spozná. Bol to stres, mala som strach. Naši do mňa hustili, aby som sa dala ostrihať, prefarbiť, nosila okuliare, aby ma nikto nespoznal. Proste ma chceli chrániť. Ale ja som si strašne, neviem prečo, zakladala na vlasoch, vždy som ich chcela mať dlhé a nechcela som sa dať ostrihať. Nezvládla som ten tlak, prišiel skrat, nervy a začala som sa sama strihať. Keby ma otec nezastavil, tak som dohola. Dlho som potom nosila baretku aj v škole. Každého profesora osobne som sa pýtala, či ju môžem mať. Po SuperStar sa už v škole nedalo, triedna ma nemala v láske, všeličo o mne narozprávala. Tak som si urobila vizážistický kurz a chcela som sa tomu venovať. Snívam o tom, ale na to treba peniaze.
O čom ešte snívaš?
Napríklad o tom, že raz prídem do Bystrice v lodičkách, minisukni, s krásnou postavičkou a všetci tí, ktorí ma nemali radi, spadnú z nôh. A to si splním. Len lodičky budú asi problém, lebo mám nohy osmičky. A samozrejme, musím schudnúť. Keď mám silnú motiváciu, dokážem to. Trochu sa síce bojím, že keď budem brať hormonálne lieky, skôr priberiem, ale budem na sebe pracovať. Ale môj najväčší sen je nájsť si chalana, ktorý mi bude najprv kamarát až potom muž, založiť si rodinu a mať deti. Normálne chodiť do práce, zapadnúť do spoločnosti, úplne obyčajný život, aby som nemala už ten pocit úzkosti, že som nejaké ho..o oproti vám. Jednoduché a pritom nedosiahnuteľné...
Cítiš sa ako žena, vyzeráš ako žena, nosíš dokonca podprsenku, ale predsa len, niečo máš navyše a niečo ti chýba. Čo s tým?
Doteraz som vlastne nemohla nič, kým som nemala osemnásť. Chcem ísť na operáciu dať si zmeniť pohlavie, ale nie je to také jednoduché a nedá sa to hneď. Najprv musí byť hormonálna liečba, kopec vyšetrení u rôznych lekárov, sexuológov, psychológov. Ale čo je úplne základná podmienka, okolie a všetci ľudia ma musia vnímať a oslovovať ako ženu. Aj ma tak berú. Nedávno ma tu jeden muž balil...
A čo ty? Mala si už nejaké vzťahy s mužmi?
Doteraz som chodila s tromi a celý čas boli v tom, že som baba. Prvý ukončil on, druhý ja a na toho tretieho stále myslím. Povedala som mu, kto som, čo som. Ťahal to síce zo mňa ako z chlpatej deky, lebo raz, keď ma pohladil po tvári, trochu zaškrel. Vedela som, čo sa môže stať, že ma možno zbije alebo aj zabije a čau parky. Ale dopadlo to dobre. Normálne sme sa o tom porozprávali, viedli sme dlhé debaty. S ním sa dalo rozprávať o všetkom, o knihách, o mágii či tajomných veciach, ktoré ma priťahujú. Bol to najkrajší vzťah, aký som doteraz mala, lebo som sa nemusela pretvarovať a mať strach, že to zistí. Nemohol tomu zo začiatku síce uveriť, ale povedal, že sa na mňa nehnevá, že som ho zasiahla ako nožíkom do srdca, že bude so mnou až do operácie a spolu všetko zvládneme.
Ste teraz v kontakte?
Nie. Asi stratil telefón, ako ho poznám.
Stretla si sa niekedy s agresivitou, vyhrážkami preto, že si iná?
Raz som bola s kamarátkami v bare, prišiel za mnou jeden chlap a povedal mi, že nie som žena. Naháňal ma po celom bare, chcel ma zbiť. Barmanka musela zavolať políciu. Našťastie sa ma zastal kamarátkin priateľ a schytal to za mňa. Ja som sa s kamarátkou skryla do kríkov a tam sme čušali, kým neprišli policajti. Ľudia reagujú rôzne. Niektorí si pýtajú autogramy, iní mi nadávajú do buzerantov...
Počas celého rozhovoru v Star Bare sedela pri nás aj Luciina mama.
Za všetky iba jedna veta: „Nie je to jednoduché, ale je to moje dieťa a budem pri ňom stáť. Chcem, aby bola šťastná a keď bude šťastná ona, budem aj ja.“
Lucia má za sebou aj pred sebou ešte veľa problémov a starostí. Málokto si vie predstaviť, ako sa asi cíti žena uväznená v mužskom tele. Sú situácie, ktoré nepochopí, kto neprežil. Ani ja si to neviem predstaviť, ale držím Lucii palce, aby sa z väzenia, do ktorého sa dostala nie vlastnou vinou, raz vyslobodila.
Názor sexuológa
Keďže veľa ľudí si mýli pojmy tran- sexuál, transvestita a homosexuál, požiadali sme o odborný výklad sexuológa Dezidera Timka.
Transexualita je inverzná (opačná) sexuálna orientácia. Transexuálny muž sa identifikuje so ženským pohlavím, transexuálna žena s mužským pohlavím. Títo ľudia majú trýznivý a stály pocit opačnej sexuálnej príslušnosti, než do akej ho núti ich telesné vybavenie. Sú nespokojní so svojimi genitáliami a prajú si, aby boli vybavení telesnými znakmi opačného pohlavia. Ich hlavným problémom je snaha po zmene pohlavia a negatívny vzťah k vlastnému genitálu. Transexualita je celoživotný problém jedinca. Vzniká pravdepodobne už v prenatálnom období vývoja jedinca (vnútromaternicový vývoj) a ide o nezratný stav. Tí ľudia sa s tým jednoducho narodili, majú to v sebe zakódované a nemôžu za to.
Ak sa transexuál rozhodne pre zmenu pohlavia, musí najskôr minimálne dva roky chodiť na intenzívnu psychoterapiu. V priebehu tohto obdobia si môže zmeniť meno na neutrálne. Keď prebehne psychoterapia, psychoterapeut dá odporučenie na aplikáciu hormónov, čiže mužovi sa podávajú ženské hormóny a naopak. Až po hormonálnej príprave sa pristupuje k chirurgickému zákroku.
Treba odlíšiť transexualitu od homosexuality a to mužskej i ženskej. Hlavný rozdiel je v tom, že homosexuálna osoba si nepraje skutočnú zmenu pohlavia. Homosexuáli majú spravidla veľmi pozitívny vzťah k svojmu genitálu a priťahujú ich osoby rovnakého pohlavia.
Ďalšou dôležitou skupinou, ktorú je nutné odlišovať od transexuality, je transvesticizmus. Transvestita je orientovaný heterosexuálne, to znamená, že ho priťahuje opačné pohlavie. Transvestita sa oblieka do dámskeho oblečenia. To mu slúži jednak ako fetiš a jednak k autoerotickým praktikám.
