Vo Vlkolínci ležal na zemi bača. Studený, biely ako krieda a nejavil známky života. Občas ho niekto prešiel lopatou, ale nevadilo mu to. Asi štvormetrovú snehovú sochu baču urobili študenti a pedagógovia zo Školy úžitkového výtvarníctva v Ružomberku. Okrem nej postavili vo Vlkolínci v poslednú februárovú sobotu aj kaplnku, pyramídu a zborenú kúriu. Malé lopatky si priniesli so sebou, veľké im požičali miestni. Lopaty použili niektorí nielen ako pracovné nástroje, ale aj ako dopravné prostriedky.
Kým niektorí študenti sa povozili na lopate, deti osedlali klasické drevené sánky a boby a hybáj dolu brehom. Ale nebola to len taká obyčajná sánkovačka, pretekári mali aj štartovné čísla. Vo Vlkolínci sa totiž v rámci podujatia nazvaného Posledný fašiang konal prvý ročník detskej sánkovačky, pre dospelých bola zabíjačka a pre všetkých muzika. Čiže tri v jednom, a to nerátame snehové sochy. Trať pre sánkarov na konci dediny na kopci pod Sidorovom pripravil správca Vlkolínca Igor Štreit, podával na ňu lyžiarske bránky, aby to súťažiaci nemali také jednoduché. Deti súťažili v dvoch kategóriách - do desať a nad desať rokov. Vo Vlkolínci býva síce iba dvanásť detí, ale pridali sa k nim aj cezpoľní, ktorí prišli na návštevu k starkým alebo len tak s rodičmi ako turisti. Najrýchlejšie sane mali Miško Grieš, Maťko Bradiak a Stanko Lizák, v kategórii nad desať rokov zvíťazil Paľo Kupčo pred Lenkou Griešovou a svojou sestrou Barborou. Víťaz nám prezradil, že vyhral čiapku, jeho sestra Človeče.
Dospelých viac ako sánkovačka lákala zabíjačka. Od skorého rána bolo vo dvore za obchodom rušno a napoludnie už voňali klobásy a všelijaké bravčové dobroty. „Toto ochutnajte, to je špecialitka,“ ponúkali nás chlapi bravčovým jazykom. Vyzvedali sme, kto je šéfkuchár a kto prasa skolil. Povedali nám, že Jozef Bradiak, ale jemu samému do reči veľmi nebolo. Krájal mäso a v pracovnom zápale si porezal prst, tak sme ho radšej neotravovali. Ani Jána Babála sme nechceli rušiť, lebo sa oháňal tĺčikom na mäso. Nebol skrátka vhodný čas na interview, lebo chlapi mali plné ruky práce. Nedočkavci už čakali v rade na klobásu... My sme čakať nemohli, lebo nás čakali pracovné povinnosti, tak nám jednu vtisli do ruky bez čakania a zadarmo. (To sme ešte vedeli, že na ceste z Vlkolínca budeme pol hodinu stáť kvôli havarovanému autu.) Dostali sme aj klasický vlkolínsky meteník. Upiekol ho miestny obchodník a krčmár v jednej osobe Peter Pribilovič, ktorý vie nielen dobre piecť, ale aj hrať na heligónke. Pred jeho obchodom v sobotu vyhrávali, spievali aj tancovali členovia folklórnej skupiny Radosť spod Salatína, ktorej šéfuje Miloslav Hulej. Toľko radosti za jeden deň Vlkolínec už dávno nezažil. Domáci aj návštevníci boli spokojní a organizátori tiež. Občianske združenie Vlkolínec zabezpečilo zabíjačku a mesto Ružomberok sánkovačku a muziku. Posledný fašiang s takýmto programom zorganizovali vo Vlkolínci spolu po prvýkrát.
„A prídite do Vlkolínca aj 9. apríla, budeme pochovávať Murienu,“ lúčil sa s nami správca Vlkolínca Igor Štreit. Predsedu Občianskeho združenia Vlkolínec Gustáva Kapinu sme vo Vlkolínci nezastihli, minuli sme sa na ceste. On išiel do Vlkolínca a my z Vlkolínca, ale nevedeli sme o sebe. Rozdeľoval nás Renault s košickou ešpézetkou, ktorý ležal na boku krížom cez cestu. Vodičke sa našťastie nič nestalo, bola iba trochu v šoku. O chvíľu prišli policajti, nafotili, čo bolo treba, chlapi auto prevrátili a uvoľnili cestu. A tak sa do Vlkolínca dostal nielen K. Gapina, ale zazreli sme aj ružomberského primátora Juraja Čecha, ktorý je vo Vlkolínci skoro ako doma.
Kým v sobotu členovia Občianskeho združenia Vlkolínec robili klobásy, jaternice, piekli a varili, v nedeľu schôdzovali a hodovali. „Mali sme Valné zhromaždenie Občianskeho združenia Vlkolínec. Prerokovali sme činnosť združenia za minulý rok, plán činnosti na tento rok a prijímali nových členov. V súčasnosti je nás aj s novými členmi 58 fyzických osôb, členom združenia sú aj dve právnické osoby – Mestský úrad Ružomberok a Mestské lesy Ružomberok,“ povedal G. Kapina.
