Pracovníci Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva (SMPOaJ) v Liptovskom Mikuláši pripravili už 88. ekopodujatie s názvom – Živelné pohromy ako rizikové faktory v rozvoji tatranskej oblasti. Prednášku koncom februára viedol Milan Koreň, rodák z Východnej, pracovník Výskumnej stanice ŠL TANAP-u.
Veterná víchrica z 19. novembra 2004, ktorá dostala pomenovanie Tatranská Bóra podľa správania sa podobných vetrov v oblasti Jadranu, bola len jedným z rizikových faktorov na chránených územiach. Takéto vetry, ale s menšími škodami na drevnej hmote sa prehnali v tatranskej oblasti v rokoch 1915, 1919, 1925, 1941, 1971, 1981. Začiatkom dvadsiateho storočia v tatranskej oblasti bola neregulovaná ťažba dreva a pastierstvo vystúpilo vysoko do hôr. Kde to bolo možné, tam sa išlo s dobytkom. K tomu bolo treba aj trávnaté plochy, ktoré často pripravovali nielen výrubom stromov, ale aj umelými požiarmi. Dá sa predpokladať, že v minulosti mali tieto vetry takú istú silu, ale stromov bolo menej.
Pri poslednej kalamite padajúci ťažký studený vzduch dosahoval rýchlosť až 230 km/hod. a ničil les od 1250 - 750 metrov nad morom. Plocha zasiahnutého územia je 12 500 ha, na ktorej bolo 2,5 milióna kubických metrov dreva. Ďalšími rizikovým faktormi, ktoré ohrozujú tatranskú prírodu sú: podkôrny hmyz, povodne (naposledy v r. 1999) a požiare. Ten posledný z 30. júla 2005 pohltil aj časť lesa, ktorý nebol zasiahnutý tatranskou Bórou.
Z hľadiska obnovy lesa po kalamite sú vypracované zásady, ktoré prihliadajú na dlhodobosť obnovy, ktorá zabezpečí diverzifikovanú priestorovú výstavbu budúcich porastov, sukcesný vývoj a zabezpečenie a ochranu výsadieb a kultúr, najmä jedle a javora. Podmienkou je využiť autochtónne dreviny s odpovedajúcim genofondom, ktorý vyhovuje stanovištným podmienkam, ako aj podmienkam vyplývajúcich z klimatických zmien, dodal lektor Milan Koreň.
