Že za divočinou netreba chodiť veľmi ďaleko, som sa presvedčila posledné leto. Jedno ráno, keď som sa na bicykli hnala do roboty, na kopci som zazrela muža v klobúku, ktorý sklonený nehybne stál a uprene pozeral do trávy. Rozmýšľala som, kto to môže byť a čo tam tento záhadný muž asi robí. Chytal jašterice. Vtedy som ani netušila, že čoskoro sa z nás stanú najlepší priatelia.
Záhadný lovec
Keď som prišla do Anglicka, veľmi som chcela spoznať kohosi, pri kom by som sa mohla čo to naučiť o miestnej prírode. Pani v informačnom centre mi dala telefónne číslo na istého Georga, ktorý pracoval na ochrane živočíšnych druhov. Zdvihol mi to milý pán, ktorého môj telefonát dosť prekvapil. Dozvedela som sa, že je to ten istý muž, ktorého som pokladala za onoho záhadného na kopci. Odvtedy už nebol záhadný, bol to George, bývalý riaditeľ fabriky na dôchodku, lovec plazov a ochranca všetkého živého. Bola práve polovica prázdnin, a moje leto sa úplne zmenilo. Takmer každý augustový deň sme spolu trávili na lúkach za mestom a chytali živočíchy, ktoré by bez našej pomoci neprežili. Jašterica obyčajná, slepúch lámavý a užovka hladká sú teritoriálne zvieratá a na lokalitách, kde sme ich ručne odchytávali, hrozila skorá výstavba. Prenášali sme ich na nové, bezpečnejšie miesta a budovali im výhreviská a úkryty.
Zbadať a chytiť jaštericu nie je také jednoduché. Je to remeslo, ktorému sa človek učí roky. Musí si vytrénovať zrak, uvedomiť si, kedy a kde presne ju má hľadať, a chytiť ju s fantastickou rýchlosťou a opatrnosťou. Na odchyt sme používali aj kusy čiernej lepenky, ktoré sme rozmiestnili po lúke. Vďaka svojej vyššej teplote priťahovali tieto živočíchy, ktoré sa často na nich alebo pod nimi vyhrievali. Niekedy však stačilo pätnásť minút denne, aby získali dostatok energie, zmizli ako blesk a už nebola nijaká šanca, že ich v ten deň chytíme. Napriek tomu sa nám spolu podarilo nachytať veľké množstvo týchto nádherných zvierat. Ich následné vypúšťanie do nového domova je najkrajší zážitok na celej akcii. Chvíľu vám sedia na dlani, nakláňajú hlavu a pozerajú vám do očí, akoby sa lúčili, a keď sa dostatočne zohrejú - skok!, a už ich niet. Keď sem prídeme na rok, možno už uvidíme aj ich mláďatá.
Rieky a ľudia
Je priam nemožné, aby sa do východoanglických riek človek ako ja nezamiloval. Ukrývajú tmavé zákutia, mŕtve ramená a jazerá, nad ktoré sa nakláňajú staré vŕby. V ich dutinách žijú netopiere a pod koreňmi má svoj tajný úkryt vydra. Občas ponad rieku preletí rybárik a v jej hlbinách sa mihnú tiene kaprov. V júni jej vody rozkvitajú leknami, ku koncu leta vo vetre šuští tŕstie a pálky. Nenadarmo inšpirovali slávnych britských maliarov ako Thomas Gainsborough a John Constable. Ako kdekoľvek inde vo svete, aj tu boli rieky vždy súčasťou života človeka. Boli dopravnou cestou, poháňali mlyny, plné rýb poskytovali potravu. Tŕstie z ich vôd a okolitých jazier slúži ako stavebný materiál na strechy, ktoré ak urobí šikovný remeselník, prežijú aj osemdesiat rokov. Anglosasi na riekach postavili mnoho mlynov, ktoré dnes prispievajú k pestrosti biotopov, striedaniu úsekov stojatej vody s rýchlo prúdiacimi. Koryto väčšiny východoanglických riek bolo upravené kvôli navigácii, využitiu pôdy, či ochrane proti povodniam. Našťastie sa ich bočné ramená a niva zachovali a vyhli sa osudu potrubia alebo betónového koryta ako vo veľkomestách, či napríklad aj na liptovských dedinách. Liptáci sa veľmi natlačili k riekam a potokom, stavajúc svoje domy priamo na hrane brehu, v nive rieky - v jej prirodzenom záplavovom území. A tak pod hrozbou straty života a majetku boli liptovské potoky oblečené do betónových šiat, cez ktoré dnes preteká mŕtva voda. Snáď raz ľudia pochopia, že rieky sú živým organizmom, neustále sa vyvíjajú a menia seba a okolitú krajinu. “Nikdy ich neporazíme a ani im úplne neporozumieme, musíme sa ich však naučiť rešpektovať,” zneli slová starého farmára z našej dediny, ktoré mi dodnes utkveli v pamäti.
Nepriateľ norok
Rieka Stour za našou dedinou a jej niva sú dôležitým biotopom pre vzácne druhy živočíchov. Nie je zriedkavé vidieť rybárika, volavky, žlnu, plamienku, sokola, sliepočku zelenonohú, lysku, natrafiť na stopy vydry, dulovnice vodnej či hryzca. Pre ekosystém tu však číha hrozba. Norok americký. Ten sa v minulosti z kožušinových fariem dostal do prírody a veľmi sa tu uchytil. Loví vodné živočíchy, plazy, či vtáčie mláďatá, rýchlo sa rozmnožuje, nemá prirodzeného nepriateľa, a tým vytláča vydru a ďalšie predátory. Môj priateľ Nick, mladý ranger, mapuje výskyt norka a tieto živočíchy aj odchytáva. Pasca má menší otvor, aby sa do nej náhodou nechytila vydra, ktorá má väčšiu hlavu ako norok. Ako navnáda stačí jedna golfová loptička. Norok si myslí, že je to vtáčie vajce a ľahko sa dá oklamať. Nick mi však nechcel vysvetliť, čo napokon s chytenými zvieratami robí. Že vraj to nie je vec pre baby ako som ja. Nuž, netreba si veľa domýšľať. Len mi je z toho smutno, že na chybu človeka opäť doplatia len nevinné zvieratá.
Vzácna voda
Východné Anglicko je jeden z najsuchších regionóv na Britských ostrovoch. A tohotročná zima bola obzvlášť chudobná na zrážky. Nedostatok pravidelných záplav sa odrazí na tohtoročnej kvalite pastvy, môže dôjsť i k ohrozeniu rastlinných druhov, ktoré sú na každoročné záplavy viazané. Nielen však meniace sa prírodné podmienky, ale aj narastajúca spotreba vody spôsobuje jej nedostatok. Túto situáciu sa snaží zachrániť prečerpávací systém z rieky Great Ouse do rieky Stour, ktorá zásobuje nádrže pre Colchester. Nároky na vodu sú také vysoké, že často ani kvapka z rieky Stour neskončí v mori. V čase nedostatku vody sa hladina v rieke Stour odrazu prudko zdvihne a koryto vyplní starou sivou vodou. Táto voda, ktorá už prešla jedným riečnym systémom sa čerpá do začiatku druhého. Prečerpávanie starej vody, extrémy v kolísaní hladiny a neprirodzené prietoky majú vážny vplyv na riečny ekosystém. Nielen však v Anglicku, ale aj v suchých oblastiach u nás je voda veľkým problémom. Ako povedali mnohí múdri ľudia, šetrná spotreba vody, používanie ekologických čistiacich prípravkov, citlivý prístup k riekam a snaha udržať si vodu v krajine, sú jediným východiskom „aby sme navždy nevysmädli“. Snažme sa o to, prosím.
Autor: Lenka Milonová
