Mnohí z nás isto počuli o podvodníkoch, ktorí so sebaistým vystupovaním si prídu rozmeniť do obchodu, baru či iného podniku peniaze. Zvyčajne menia a menia, až kým nemajú vo vrecku svoje peniaze navýšené o určitú hodnotu cudzích. Iné je to počuť, iné zažiť. Dievča, ktoré robilo v istom nemenovanom bare v Liptovskom Mikuláši, má s týmito podvodníkmi svoju vlastnú skúsenosť. Trpkú skúsenosť, ktorú teraz odrába.
„Bolo to deň po Valentínovi,“ hovorí dievčina, ktorá nechce byť menovaná. „Prišli do podniku v čase, keď tam bolo plno ľudí, navyše sme tam ešte niečo prerábali, takže bol poriadny ruch. Boli veľmi zhovorčiví. Pri bare sedela moja mama, snažili sa s ňou komunikovať, pozývali ju na pohárik a boli nespokojní, že nič nechce.“ Do rozhovoru sa zapája aj mama okradnutej dievčiny: „Takí mladí sympatickí chalani. Mohli mať tak okolo dvadsaťpäť, jeden z nich bol starší a ten aj rozprával, dnes už vieme, že aj jednal. Keď sa teraz na všetko pozriem spätne, boli podozriví už pri automatoch. Stale si niečo šepkali a pozerali smerom k baru. Ale toto si naozaj uvedomujem až teraz.“ Pokračuje dcéra: „Hrali a vyhrávali. Drobné z výhry si prišli ku mne zmeniť na celé so slovami – Bože, rovná tisícka, naozaj.
To ani tringelt nedáme. Tak si kúpili cigarety a nechali mi pätnásť korún. Vzápätí si chceli zmeniť päťstovky na tisícky. Stále nás núkali – To je hrozné, nikto nechce piť. – a stále rozprávali, najmä ten starší. Preratúvali sme peniaze, oni menili... Odrazu strčili peniaze do vrecka a ponáhľali sa preč. Hneď ako vyšli, mi došlo, že som urobila chybu.“ „Aj ja som hneď reagovala a rozbehla som sa za nimi von,“ hovorí mama. „Nikde neboli. Bežala som na blízke parkovisko, nikto ich tam nevidel, hoci boli v takej zime oblečení veľmi naľahko – botasky, rifle, mikiny. Museli mať auto hneď pri vchode. Celú noc som ich videla pred sebou a nešlo mi do hlavy, že som tam sedela, ale nedokázala som krádeži zabrániť.“ „Teraz musím ukradnuté peniaze odrobiť. Išla som na brigádu s tým, že si zarobím na školu a dopadlo to takto... Na políciu sme nič nehlásili, najprv som bola poriadne vyplašená, potom som si nevedela predstaviť, ako to porozprávam. Vravím to vám, aby si iní dali pozor, možno podvodníci ešte stále tiahnu mestom.“
