Z denníka Horskej služby v Jasnej: „Ôsmy marec 1956, 16.30, správa o lavíne, ktorá v Kulichovom žľabe zasypala 19 lesných robotníkov čakajúcich na zlepšenie počasia v drevenom zrube. Na druhý deň ráno odchádza 6 záchrancov na lavínu. Čo sa v tento nešťastný deň stalo? Osem dní predtým snežilo a fúkal silný vietor, ktorý navial obrovské množstvo snehu na juhovýchodné svahy Ždiarskej hole a po jeho neúnosnej váhe sa na 32° svahu odtrhla 8. marca o 9.45 hod. vo výške 1750 m obrovská lavína. Šírka odtrhu bola asi 800 m, plocha 490 tisíc m2 a váha 380 tisíc ton. Sneh sa dal do pohybu smerom do zúženého Kulichovho žľabu predpokladanou rýchlosťou 250 km a dráhu asi 3,5 km prebehol za 90 sec. Tejto obrovskej mase rútiaceho sa snehu nemohlo odolať nič, ani drevený zrub, ktorý bol chránený malým skalným výbežkom. Tlaková vlna ho zmietla zo svahu a pochovala 19 lesných robotníkov, ktorí v zrube prečkávali zlé počasie. Traja zázrakom tragédiu prežili.“
Obce Dolná Lehota, Pohorelá a Telgárt spolu s Lesmi SR Banská Bystrica a Horskou záchrannou službou pripravili 8. marca spomienku pri mohyle v Kulichovej doline. Veľká skupina účastníkov sa stretla na Obecnom úrade v Dolnej Lehote, odtiaľ sa odviezli autobusmi na Dve Vody a pešo prešli k mohyle. Bolo medzi nimi veľa príbuzných obetí lavíny z horehronských dedín. Dôstojnosť pietnej spomienky umocnila i prítomnosť prezidenta SR Ivana Gašparoviča. Vo svojom príhovore zdôraznil potrebu spomínať na takéto udalosti,ťažký a tvrdý život ťudí, ktorí si v horách zarábali na svoje živobytie. Ocenil vysoké morálne hodnoty všetkých,ktorí pracovali na záchranných prácach. Súčasťou pietnej spomienky bola aj krátka pobožnosť, umocnená spevmi nábožných piesní žien zo Šumiaca a Pohorelej, zahrali aj fujaristi v krojoch.
Pri mohyle sa stretli i dvaja osemdesiatnici. Tomáš Frajt je jedným z troch, ktorí nešťastie prežili a už iba on je dnes nažive. Vojtech Rázus z Liptovského Mikuláša je zase jediným žijúcim priamym účastníkom záchranných prác z Horskej služby v Jasnej. K mohyle položili vence a kvety aj starostovia obcí a príbuzní.
Účastníci pietnej spomienky potom prešli na lúky Črmné, kde si popri komentári Jána Peťa,vedúceho Strediska lavínovaj prevencie Jasná, pozreli ukážky modernej techniky záchrany v lavínach až po prevoz pomocou vrtuľníka. Záchranári ukázali svoju profesionalitu a majstrovstvo. Podujatie pokračovalo v miestnom kultúrnom dome spoločným obedom, príhovormi prezidenta, starostov, premietnutím dokumentárneho filmu Osudové okamihy o udalosti spred päťdesiatich rokov a premietnutím diapozitívov o lavínach. Ján Peťo, odborník na lavíny, pripomenul ako memento stále nebezpečenstvo lavín a nerozvážnosť horolezcov, skialpinistov, ktorí často nerešpektujú ani upozornenia, ani zákonitosti ukladania snehu a počasia. Ako príklad uviedol smrť siedmich českých horolezcov koncom minulého roka v lavíne v Spálenej v Roháčoch.
Ako motto pre pozvánku si organizátori vybrali verše Milana Rúfusa z básne Vrchári: „Vysoko si nám, Bože, vysoko položil stôl. Kým dočiahneme naň, potíme krv a soľ z nás uteká. Soľ,na ktorú nám často nezvýši...“
Myslím si, že si ani lepšie nemožno uctiť pamiatku ľudí, ktorí zahynuli v Kulichovom žľabe. Boli to rúfusovsky vrchári, ľudia, ktorí sa tvrdou, poctivou chlapskou prácou borili so životom v horách, nešli do vrchov ani za športom a adrenalínom ako hovoríme dnes. Tragická smrť si ich našla pri plnení denných povinností.
