Kedy bolo isté, že nastúpite? – oslovili sme po dueli so Žilinou ružomberského kapitána Mareka Saparu, ktorý po stretnutí s Nitrou bol úplne vyradený aj z tréningového procesu. Pre značné bolesti v pravom ramene Marek niekoľko dní stál, napokon ale dôležitý duel nevynechal.
Celý týždeň som dúfal, že v sobotu nebudem na ihrisku chýbať. Lenže až po piatkovom tréningu som bol presvedčený, že nastúpim. Do ramena som dostal obstrek proti bolesti. Navyše náplasťami som mal zranené miesto spevnené. Aby som mal pocit, že rameno drží.
Takže bolesť ste počas zápasu už necítili?
Kdeže! Pri každom pohybe. Lenže takú, s ktorou sa dalo hrať. Len som sa obával, že ma do toho miesta niekto trafí, alebo na rameno spadnem. To by sa mi všetko mohlo obnoviť. Chvalabohu, rameno vydržalo celý zápas.
V závere ste už ale toho mali na ihrisku dosť.
Áno. Za posledné dni som nemal absolútne nič natrénované. Zhruba v 70. min som sa cítil už veľmi biedne. Mal som vážne nutkanie pýtať sa dole z ihriska.
Keby ste svoj úmysel zrealizovali, kto by Dovičovičovi prihral na druhý gól?
Našťastie som vydržal až do konca a dobre to dopadlo. Som rád, že mám zásluhu na rozhodujúcom góle.
Marek, verili ste po prehratom polčase, že príde obrat?
Samozrejme. Keď sa prehráva 0:1, nie je nič stratené. Tréner nám v kabíne povedal, aby sme aj ďalej tak bojovali. Hecoval nás, predovšetkým psychicky sa nás snažil zdvihnúť. Už v prvom polčase sme mali dobré príležitosti, len ten gól chýbal. Pri troche šťastia v koncovke sme mohli vyhrať aj výraznejšie.
Čo by ste povedali na adresu súpera?
Žilina so svojim kádrom patrí v lige do absolútnej špičky. My sme sa na tento zápas tak pripravovali, akoby išlo čo ja viem o majstra. Žilina je Žilina, nič sme nechceli nechať len tak.
