Takmer v strede hrádockého cintorína bol pred osemdesiatimi rokmi bez kňaza, bez kríža, bez kostolných zvonov pochovaný Albert Škarvan. Zomrel 29. marca 1926. Lekár, ktorý sa nebál zriecť vojenskej služby v nemocnici, „...lebo vojenčina sa neznáša s kresťanstvom, s rozumom a neznáša sa ani s prostou humánnosťou.“ Človek žijúci chvíľu v blízkosti Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorý ovplyvnil Škarvanov svetonázor a nasmeroval ho k duchovnej premene. Prekladateľ Tolstého prác. Svojrázny predstaviteľ slovenského tolstojizmu, ktorého antimilitaristické vystúpenie bolo na Slovensku prijaté veľmi vlažne.
Autor autobiografických zápiskov, reflexií, denníkových záznamov, ktoré ostali v rukopise. Vypovedaný z Ruska žil v Anglicku a Švajčiarsku, narodil sa však v Tvrdošíne, vyrastal v Hybiach, jeho životný osud a myslenie boli úzko späté s osudom ružomberského rodáka Dušana Makovického, ktorý bol horlivým vyznávačom a propagárorom myšlienky L. N. Tolstého o neprotivení sa zlu násilím. Tolstoj ukazoval A. Škarvanovi nové perspektívy mravného a sociálneho sveta a stal sa jasným svetlom do temnôt Škarvanových bezradností a rozporov. A. Škarvan si predsavzal žiť podľa najvyšších mravných ideálov, ale napriek tomu jeho život nebol pokojnou riekou. Mal totiž veľmi zložitú a protirečivú povahu so sklonom ku krajnostiam. Vynikal však galantnosťou, krásou, ľahko si podmaňoval ženy, a tak žil neustále v závratnom víre opojení a sklamaní. Jedna jeho snúbenica spáchala samovraždu, opäť sa zasnúbil, znovu a znovu oženil. Raz to bola grófka, vo Švajčiarsku talianske sedliacke dievča, ďalšie manželstvo skončilo sklamaním, napokon starnúci Škarvan sa oženil s mladučkou dcérou važtianskej notárky, ktorá celý život snívala o ľúbosti k človeku, ktorý sa napokon stal jej zaťom.
Takýto život ostro kontrastoval so životom najoddanejšieho Tolstého ctiteľa Dušana Makovického. Keď D. Makovický spáchal samovraždu, A. Škarvan to nedokázal pochopiť a odsúdil priateľov skutok. Sám však v starobe zapochyboval o zmysle ľudského bytia a odpustil D. Makovickému jeho krok. Peter Zván o odchode dvoch tolstojovcov v knihe Rojko povedal: „Vyhasli Blížence z Tolstého hviezdokruhu. Dušana skmásal rozpor ducha s telom, ostrie Albertovej myšlienky sa vyštrbilo s jeho pribúdajúcimi rokmi. Dva rôzne, pritom podobajúce sa ľudské osudy podenkove zahynuli v krutom a nesústrastnom kolobehu vesmíru a ich kratučký sen o večnom mieri sa neuskutočnil. Mier je len v smrti. V živote mať mier znamená bojovať oň.“
