Bol Cigáň, hovoril po maďarsky, hral slovenské ľudové piesne a miloval ho celý Liptov. Pre jeho čarovné husle. Jozef Piťo bol slávny slovenský primáš, akého nebolo, ani viac nebude. Povedali mnohí, ktorí ho počuli hrať. Narodil sa pred viac ako dvesto rokmi, ale o jeho majstrovskej hre na husliach dodnes kolujú legendy. Svetozár Hurban Vajanský o ňom napísal: „A čo všetko vychádzalo z jeho husle! Nepočul som nič, ani hostí, ani tabule, ani sály, iba Piťu... A keď hudba utíchla, nevydržal som, vybehol som zo svojho kútika a bozkal som starému Cigánovi ruku... Pamätám, v ohni môjho vytrženia urazil som si oko na jeho veľkých prsteňoch...“
Nevieme síce, ktorú ruku Vajanský Piťovi pobozkal, ale dozvedeli sme sa, že v mladosti Piťovi takmer odhryzla prsty na ľavej ruke divá sviňa. Keď sa vracal podgurážený Piťo zo zábavy, tvrdo zaspal na tráve pri Smrečianke. Zobudil sa na to, ako ho za rukáv trhá kanec, ktorý si tam zrejme hľadal potravu. Keď si Piťo uvedomil, že mohol prísť o prsty a nemal by čím pritláčať na struny, stal sa z neho abstinent.
Chýrna „banda“
Kde a kedy sa Piťo narodil, presne nevieme. Ale bolo to približne okolo roku 1800 niekde na „dolnej zemi.“ Ako vojak hral vo vojenskej kapele v Uhorsku aj Taliansku na husliach a lesnom rohu a ako primáš vojenskej verbungovej kapely sa dostal až na Liptov. Keď mu skončila vojenská služba, natrvalo sa usadil v L. Mikuláši a založil si tu svoju chýrnu kapelu - „bandu.“ Po slovensky veľmi nevedel, viac po maďarsky, a keďže si od hostinského pýtal „béla kavát“, niektorí ho volali „stará Piťo“.
Jozef Piťo bol zdvorilý, slušný a úctivý a vždy chodil pekne oblečený. Získal si obdiv a úctu a hoci bol Cigán, pasovali ho za mešťana. Býval v L. Mikuláši v Nižnom Huštáku. So svojou kapelou hrával na majálesoch, kortešačkách, svadbách, krstinách, hostinách, a pravidelne aj na matičných zhromaždeniach v Martine. Hrával sedliakom, remeselníkom, robotníkom, zemanom, vzdelancom, vlastencom, skrátka celému zhromaždenému národu slovenské piesne. V čase maďarizácie jeho hudba pôsobila vraj účinnejšie, ako sto národných buditeľov. Na važeckých lúkach vítal so svojou „bandou“ účastníkov národných výstupov na Kriváň, hrával aj v kúpeľoch v Lúčkach. V Korytnici mu to zakázal maďarón Blaskovics, ktorý síce priznal, že Piťo je dobrý muzikant, ale predsa len „panslávov psí syn“. Jeho husle zneli vo Vysokých Tatrách, na Orave, v Liptovskom Mikuláši najviac vo vrbickom hostinci neskôr premenovanom na Čierny orol. V Partizánskej Ľupči bol taký obľúbený, že obyvatelia tejto obce urobili zbierku a dali namaľovať jeho portrét známemu maliarovi P. M. Bohúňovi. Zachovala sa však aj legenda, ktorú nám porozprával Pavol Jurkovič:
„Raz vraj stretol vo Vrbici maliar Bohúň primáša Piťa, a opýtal sa ho, či by mu nechcel pózovať, že ho chce namaľoval. Piťo súhlasil, mal však starosti, čo si oblečie a hlavne čím zaplatí. Vtedy sa maliarom v Mikuláši platilo obyčajne remeňom na podrážky, dovozom dreva, ale najčastejšie želaním: ,Pánboh zaplať!´ Piťo ale nechcel takto zaplatiť. Hoci P. M. Bohúň nechcel za maľbu nič, predsa Piťo sľúbil, že zaplatí do posledného grajciara z toho, čo mu na majálese prilepia na čelo zemani a lepší ľudia. K pózovaniu mu požičali parádny zemiansky dolomán. Maliarovi vraj dal viac zabrať parádny gombík na dolománe, ako jeho brada. Piťo údajne obraz komentoval slovami: Brada je cigáňova, dolomán zemana.“
Švihrovská
Piťo nepoznal noty, nevedel čítať ani písať, ale mal výborný sluch a jedinečnú hudobnú pamäť. Na prvé počutie si melódiu zapamätal a vedel ju zahrať. Slovenské ľudové piesne spoznal až po príchode do L. Mikuláša a učarovali mu. Chodil s husľami po liptovských poliach a lúkach a počúval spev žien pri poľných prácach. Piesne potom chodil „vyhládzať“ a upravovať pre svoju kapelu do Beňadikovej k chudobnému slovenskému zemanovi Jurovi Lubymu, priateľovi M. M. Hodžu. Spolu skomponovali aj slávnu pieseň Švihrovská na počesť známej bitky na Švihrovskej pláni neďaleko Jamníka a Vavrišova, v ktorej bojoval aj Lubyho pradedo. Cisárske vojská v nej porazili kurucké vojsko a zahynuli v nej mnohí liptovskí zemani. Aj keď Piťo noty nepoznal a nevedel melódie zaznamenať, Karol Salva z Ružomberka vydal 25 slovenských ľudových piesní s názvom Trávnice, ako ich hrával slávny hudobník Piťo. Zharmonizoval ich jeho syn Šándor.
Jozef Piťo bol dvakrát ženatý, s prvou manželkou mal dvanásť detí, dokonca aj trojičky, ale žili iba niekoľko dní. Synovia boli nadaní huslisti, najväčší talent po otcovi zdedil syn Gustáv. Prevzal po ňom kapelu a chodievali hrať aj do Hýb, kde si našiel aj manželku. Keď už bol starý a nevládal viesť kapelu, chodieval vyhrávať do uška hosťom do hotela Kriváň.
Jozef Piťo zomrel 22. marca 1886 a pochovali ho na mestskom cintoríne pri palúčanskom moste. Na pohrebe mu hrali Švihrovskú a sviatočne vyobliekaní liptovskí zemani niesli jeho truhlu až na cintorín. Na hrobe mal pôvodne kamennú tabuľku s textom, neskôr liatinový kríž. Kríž sa stratil a cintorín v roku 1980 zrušili.
Nemá svoj hrob
„Piťove trávnice sa režú do duše. Čuješ v nich žblnkot horskej bystriny, ženúcej sa po žulových skalách, šumenie svrčín pod útesom nebotyčných hôr zaznieva z piesne. Sú to naozaj hôrne, tatranské ohlasy, echá malebných brál, ktoré akási víla ľaliovou rukou zhromaždila a vpratala do javorových huslí staríka,“ napísal o Piťovi S. H. Vajanský. Asi by sa čudoval, keby vedel, že taký skvelý muzikant nemá 120 rokov po smrti ani svoj hrob, nieto ešte pamätnú tabuľu.
Autor: -bea-