Šesť Slovákov vyšlo na horu boha zla vo Venezuele. Chceli sa dostať až k najväčšiemu vodopádu na svete a odtiaľ skočiť takmer z tisícmetrovej výšky. Neboli to samovrahovia, ale dobrodruhovia. Mali padáky. Jeden z nich bol Lipták Rasťo Hatiar. „Keď som bol malý, čítal som knihu Stratený svet od Arthura Conana Doyla. Píše v nej, že vo venezuelských stolových horách ukrytých v nedostupných dažďových pralesoch prežili dinosaury a rôzne prajaštery. Dej ma tak fascinoval, že knihu som prečítal za dva dni. Neskôr som čítal o prechode stolovej hory a zlanení Anjelského vodopádu (Salto Angel) dvoma Slovákmi. Po prečítaní tohto článku nastala v mojom mozgu nezvratná chemická reakcia. Jej výsledkom bola myšlienka, ktorej sa mi už nepodarilo zbaviť - vystúpiť na stolovú horu. Neskôr som sa stretol s ľuďmi, ktorí mali ešte odvážnejší sen - skočiť si base jump z najúchvatnešieho vodopádu sveta. Nikto doteraz to ešte nedokázal. Niektorí síce stolovú horu Auyan Tepui už prešli, niektorí odtiaľ aj skočili, ale hore sa doviezli lietadlom. My by sme boli prví, ktorí by sme ju celú prešli a potom z nej aj skočili,“ povedal Rasťo Hatiar.
Venezuelský prales vyzerá zhora vraj ako kaleráb. Trčí z neho asi 220 stolových hôr. Vyzerajú ako stoly, preto sa tak aj volajú. Šestica odvážlivcov sa vybrala na tú najväčšiu Auyan Tepui, na ktorej je najväčší vodopád na svete Salto Angel. O dobrodružnej ceste do Venezuely sme sa porozprávali s Rasťom Hatiarom.
Čo znamená Auyan Tepui? Dá sa to nejako preložiť?
Je to indiánsky názov a znamená hora boha zla. Indiáni sa jej báli, mysleli si, že tam sídli zlý boh Canaima, čo v preklade znamená zabiják. Tak sa volá aj celý národný park na juhu Venezuely, kde sú stolové hory. Auyan Tepui je vysoká asi 2500 metrov, veľká ako celý Liptov, má plochu 200 km2.
Je to trochu zvláštne: na hore zla, kde sídli zabiják, je Anjelský vodopád...
Vodopád má názov po svojom objaviteľovi. Volal sa Jimy Angel. Keď v roku 1939 letel ponad stolovú horu Auyan Tepui, rozhodol sa, že na nej pristane a bude hľadať zlato. V lietadle bola aj jeho tehotná manželka a priateľ. Pri pristávaní však lietadlo havarovalo a zo stolovej hory museli zísť pešo. Nechápem, ako sa im to mohlo podariť, lebo cesta je veľmi náročná. Sú tam pralesy, húštiny, močiare, skalné previsy, miestami skoro šesťdesiatstupňové stúpanie cez hustý tropický porast. Jej jedinečnosť spočíva aj v tom, že tu žijú endemity – živočíchy a rastliny, ktoré nenájdete nikde inde na svete.
Spomenuli ste aj Indiánov. Stretli ste sa s nimi?
Prvú noc sme strávili v indiánskej dedine Uruyene v srdci juhoamerického dažďového pralesa. Odtiaľ sme na druhý deň vyrazili na stolovú horu. Indiáni tam bývajú v hlinených chatrčiach, strechy sú z palmových listov a spia v hamakoch. Je to podobné ako sieť na spanie upevnená na dvoch koloch, ibaže to nie je sieť ale niečo ako froté plachta. Mysleli sme si, že sa v tom nevyspíme, že budeme mať krivý chrbát, ale Indiáni nám povedali, ako na to. Normálne si do toho ľahneš, potom sa vzpriečiš o 90 stupňov, tým pádom je chrbát vystretý a super sa v tom spí. Všetci tam spia vo vzduchu v hamakoch, lebo na zemi je to nebezpečné. Je tam veľa škorpiónov, jedovatých hadov, štrkáčov a všelijakého hmyzu. Sú tam také malé mušky, volajú ich puri puri. Vyzerajú nevinne, ale keď poštípu, na druhý deň sa vytvoria krvavé bodky a hrozne to svrbí. Strašne sme sa škriabali.
Aká bola cesta na stolovú horu a kto ju s vami ešte absolvoval?
Išiel s nami Peter Ondrejovič, znalec Venezuely, urobil prvý prechod stolovej hory Auyan Tepui. Bol tam asi dvanásťkrát a pozná ju určite lepšie ako miestni domorodci. Je z Beckova, preto má prezývku Becko. Vo výprave boli ešte štyria Nitrančania, horolezci a base jumperi Milo, Jenďo, Žuňo a Kovi. Výstup na horu s prevýšením dva kilometre s asi tridsaťkilovými batohmi je záležitosť asi dvoch dní a niekoľkých litrov potu. Strmé stúpanie cez tropický porast nám dalo poriadne zabrať. Celé nohy sme mali posiate priesvitnými kliešťami. Nad hlavami nám z času na čas preleteli papagáje ara. Vždy lietajú vo dvojiciach, žijú ako celoživotné páry. Hora má štyri medziposchodia, na tom najvyššom je stúpanie najstrmšie. Prechádzali sme popri vysokých kolmých skalách. Trocha si zaliezť na dva miliardy starom pieskovci bol nezabudnuteľný zážitok. Bola to najkrajšia skala, po akej som kedy liezol - veľmi členitá, samé lišty, dierky a hodiny. Skaly tam mali neskutočné tvary. Jedna napríklad vyzerala ako hlava krokodíla.
Dinosaurov ste nestretli?
Keď sme vyliezli na stolovú horu, v duchu sa mi vybavili úryvky fantastického deja z Doylovej knihy. Všetko tam pôsobilo veľmi mysteriózne, dramaticky a pomaly by som aj uveril, že tu nejaké jaštery mohli prežiť. Vyslovene som čakal, že spoza skaly vybehne nejaký dinosaurus alebo vyletí pterodaktyl. Ale asi sa nám schovali... Moment jedinečnosti ešte umocňovala hmla, zvláštny opar, ktorý je častým javom na stolových horách a tajomná ozvena. Také echo som ešte nepočul. Ozývalo sa tam všetko, škrekot vtákov, šum listov, naše kroky... Stolové hory sú výnimočné. Becko hovorí, že sa tam vždy nabije akoby kozmickou energiou.
A čo Anjelské vodopády?
Cesta k nim vedie cez močiare a za ideálneho počasia trvá asi päť dní. Lenže predtým, ako sme prišli, dlho pršalo čo spôsobilo, že močiare boli nepriechodné. Možno by sme to aj prešli, ale trvalo by nám to podstatne dlhšie a mali sme už kúpené spiatočné letenky. Po asi štyroch dňoch putovania pralesom sme sa vrátili nazad do indiánskej dediny a plavili sme sa s Indiánmi v kanoe asi 400 km okolo stolovej hory. Dostali sme sa až k vodopádu Salto Angel. Nie síce zhora, ako sme chceli, ale zdola. Malým zadosťučinením bolo splavovanie rieky Churun, ktorá vyteká zo Salto Angel, na nafukovacom člne.
Čo ste jedli a kde ste spali?
Kokosové orechy a banány sme si trhali priamo zo stromov, z domu sme si zobrali nejaké sáčkové polievky. Vodu sme pili priamo z riek a na dezinfekciu sme mali slivovičku. Keď sa minula, kúpili sme si venezuelský rum. Bol celkom dobrý. Indiáni nás ponúkali aj palmovým vínom, ale to nám nechutilo. Bolo ako skysnutá voda. Spávali sme v hamakoch na stromoch alebo sme si ich upevnili na dva koly. Indiáni si tam aj domy stavajú na koloch na vode, preto Venezuelu volajú aj malé Benátky.
Pili ste vodu z riek. Nebáli ste sa nejakej nákazy?
Mali sme trochu obavy, ale nezostávalo nám nič iné. Dali sme sa zaočkovať proti žltej zimnici, brušnému týfusu a žltačke a brali sme lieky proti malárii ešte dva týždne po príchode domov. Zatiaľ sme všetci zdraví.
Kedy ste mali najväčší strach?
Keď sme leteli v malom jednomotorovom lietadle z civilizácie do pralesa. Bolo v zlom technickom stave. Vzdušné turbulencie a víry spôsobovali, že občas to vyzeralo, akoby pilot nad lietadlom nemal žiadnu kontrolu. V pralese sme videli jedno havarované lietadlo. Domorodci ho rozobrali a jeho časti prakticky využili. Z nádrže na benzín si napríklad urobili vaňu.
Trochu sme sa báli aj v Karakase, hlavnom meste Venezuely. Je to jedno z najnebezpečnejších miest. Centrum je moderné, ale na predmestí je strašne veľa ošarpaných búd nalepených na sebe. Vyzeralo to, ako keď spojíte stovky možno tisíce tých najhorších rómskych osád. Museli sme tadiaľ prejsť, aj keď sme to nemali v pláne, lebo spadla diaľnica, ktorá obchádzala Karakas. Taxikári nás vozili kade-tade, mysleli sme si, že je to pasca, ale dobre to dopadlo.
Možno vás vozili preto, že z vás chceli vytiahnuť peniaze na benzín...
Benzín je tam lacnejší ako u nás rožok. Liter benzínu stojí korunu dvadsať a liter nafty osemdesiat halierov. Za dolár natankujete pol nádrže.
Aké suveníry ste si doniesli?
Sebe skaly staré asi dve miliardy rokov a manželke indiánsky náhrdelník. Mal som posledných dvadsaťtisíc bolivarov, to je asi 150 našich korún, a rozmýšľal som, či sa pôjdem najesť alebo kúpim manželke darček. Nakoniec som jej kúpil náhrdelník a držal som diétu. Dcére som kúpil náhrdelník ešte predtým priamo od Indiánov.
Neboli ste sklamaný, že sa vám nepodarilo skočiť z Anjelských vodopádov?
Trochu áno, ale tento šport je hlavne o kamarátstve. Nejde o to dosiahnuť vrchol alebo cieľ za každú cenu. Som rád, že som tam bol, stálo to za to.
Počula som, že ste skôr horolezec ako base jumber.
Je to pravda. Traja z nás chceli skočiť z vodopádu base jump a traja sme chceli popri vodopáde zlaňovať, aj keď sme vedeli, že je to veľké riziko. Skákať z vodopádu Salto Angel je totiž zakázané a my by sme vlastne robili nelegálnu vec. Ale aj keď je to nelegálne, istým spôsobom je to tolerované. Tí, čo sa tam dovezú hore vrtuľníkmi a skočia, riskujú však oveľa menej. Vrtuľník ich dovezie a keď skočia, hneď ich odvezie, takže strážcovia národného parku nemajú šancu chytiť ich, ubziknú im. Horšie je, keď niekto pristane na strome. Vlani skákalo zo Salto Angel asi dvadsať ľudí, z toho osemnásť pristálo na strome. Pravdepodobnosť, že by sa to stalo aj nám, bola teda dosť vysoká. Keby museli zasahovať záchranné zložky, boli by komplikácie a možná basa. Ani zlaňovanie nie je povolené, ale menej riskantné. Lano totiž tak dobre nevidno, ako padák...
Rasťo Hatiar je členom horolezeckého oddielu James, dobrovoľným členom Horskej služby, pochodil takmer celú Škandináviu, na motorke prejazdil takmer celú Európu, na bicykli napríklad Ukrajinu. Vyštudoval policajnú akadémiu, pracuje ako vyšetrovateľ, má 33 rokov, jednu manželku a jednu dvojročnú dcéru. Narodil sa v znamení Býka a k jeho záľubám patrí horolezectvo, skialpinizmus, cestovanie a filmovanie. Všade chodí s kamerou, filmy si sám točí, strihá a píše k nim scenáre. Boduje s nimi na celoslovenských aj medzinárodných festivaloch horských filmov a s veľkým úspechom ich premieta aj v liptovskohrádockom bare Zanzibar. Jeho dokument z cyklotúry po Ukrajine bol naozaj filmovou lahôdkou, v súčasnosti pripravuje ďalší o Stratenom svete. S kamarátom Mariánom Illešom majú malé filmové štúdio Ceper a ich filmy sú fakt super.
