Nedávno som sa spýtala malej netere, či by už nemala ísť spať, veď je už dávno po večerníčku. Ona mi na to, že vraj: „Ešte som nevidela Vyvolených“. Zostala som zarazene mlčky stáť. Trvalo mi istú chvíľu, kým som sa spamätala. Takúto odpoveď som naozaj nečakala.
Keď neter zbadala, že som prekvapená jej odpoveďou, spýtala sa ma, či aj ja sledujem Vyvolených. Hoci vekovo patrím do generácie mladých ľudí, pre ktorých sú relácie podobného žánru vysielané, nepatrím k ich nadšeným divákom. Keď som neteri stroho odpovedala, že nesledujem, s rozžiarenými očami mi začala rozprávať, čo sa vo vile udialo naposledy, kto sa kým pohádal, koho vybrali do duelu a kto vypadol zo súťaže. Priznám sa, veľmi som ju nepočúvala, lebo mi v tej chvíli hlavou behali úplne iné myšlienky.
Rozmýšľala som, ako je možné, že deti zaujímajú podobné relácie. Nestačí, že svet okolo nás je sám o sebe plný nedorozumení, konfliktov a hádok? Ešte aj na televíznych obrazovkách majú deti možnosť sledovať ako dospelí ľudia nerozumne a v afekte riešia problémy, ktoré vznikajú medzi účastníkmi reality show.
Namiesto toho, aby sa rozprávali o rozprávkach, knižkách, ktoré práve čítajú, prípadne o zážitkoch, oni hovoria o priebehu Vyvolených a hysterických výstupoch vo vile. A tu si kladiem otázku: „Čo pozitívne môže dať podobná reality show mladým, psychicky sa vyvíjajúcim deťom do života? Keď začujem hanlivé slová z úst detí a napomeniem ich, že takto rozprávať nesmú, vzápätí ma odbijú argumentom: „Veď takto rozprávajú vo vile.“
Keď by ma niekto chcel presvedčiť, že reality show neovplyvňujú psychiku detí, nepodarilo by sa mu to. Skúsme sa zamyslieť nad tým, akoby to vyzeralo, keby z našich detí vyrástli „ľudia“, ktorí len nadávajú, hádajú sa a sú schopní sa aj pobiť len pre obyčajné a tak veľmi škodlivé cigarety.
Samozrejme, že ani rodičia v tom nie sú nevinne. Mnohí si môžeme povedať, že hlavne rodičia sú zodpovední za výchovu svojich detí. No ako vysvetlíme dieťaťu, ktoré každý večer trucovito odmieta ísť spať pred odvysielaním Vyvolených, že táto relácia je preň nevhodná, hoci jeho spolužiaci ju pozerať môžu.
Je len na nás, či sa aj naďalej budeme len nečinne prizerať tomu, ako naše deti preberajú spôsoby správania od niektorých účastníkov, ktoré nemožno označiť za príkladné.
