Trinástka v marci nepripadla na piatok, ale aj v pondelok dokázala na chvíľu zamotať život hercovi a režisérovi ochotníckeho divadla v Ľubeli Pavlovi Tomčíkovi. Zavolal si ho totiž starosta obce Milan Kubík. Starosta je starosta a aj keď sa Pavlovi jeho slová zdali akoby zdiaľky podozrivé, tak trošku uveril, že jeho súbor dostane peniaze na činnosť z podporného fondu Višegrádskej štvorky. Tak to povedal starosta – 17. marca príde osobne minister kultúry František Tóth odovzdať do Ľubele šek.
Ofenzíva pána Koníčka
Bude sa teda hrať v štrnástej repríze divadlné predstavenie Ofenzíva pána Koníčka. Pred pánom ministrom a jeho suitou. Pavol Tomčík už v duchu rátal, čo všetko za peniaze do súboru pokúpia, pomohli by... ale aj červíček pochybností vŕtal Pavlovi hlavou. Najmä po tom, čo mu volala akási Drábková. Pri ďalšom preverovaní Pavol zistil, že tento telefón nepatrí žiadnej Drábkovej, ale nejakej pani z Plaveckeho Štvrtka. Tu sa začali jeho pochybnosti o pravdivosti oznamu. Keď však prišla do Ľubele za Pavlom hovorkyňa ministerstva kultúry Martina Pavlíková, ktorú poznal z televízie, zase začal veriť viac. Ale aj tak jej povedal, že je na osemdesiat percent presvedčený, že v tom má prsty Jožo Pročko. Veď začiatkom februára bol v našich novinách uverejnený článok Pavol Tomčík, herec a režisér, sa chystá „nachytať“ Pročka a takéto slová sú určite pre Joža výzvou na duel kto z koho. Ale zas na druhej strane: hlásil by starosta Ľubele päťkrát denne, že na úspešný súbor sa príde pozrieť minister kultúry a prinesie peniaze? Znemožňoval by sa starosta? Takéto myšlienky a pochybnosti vírili hlavou Pavla Tomčíka. Aj priateľovu oslavu štyridsiatky zrušil, aj zo stredy na štvrtok sa mu sníval sen, že prišiel za ním Pročko preoblečený za jedného z maďarských diplomatov a priniesol mu peniaze z grantu. V sne Pročkovi strhol parochňu a odhalil ho. A vraj stredo-štvrtkové sny sa plnia, a tak kadiaľ chodil, tadiaľ vyhlasoval: „V tom má prsty Jožo Pročko. To on príde preoblečený v sprievode ministra, to určite Pročko vymýšľa na mňa, ako ma nachytať. Všetkým som to tvrdil, aj maily svojim kamarátom som poslal s takýmto oznamom. Stále som bol presvedčený, že Pročko na mňa hrá.“ Obyvateľka Ľubele Jaroslava Ošková potvrdila, že dedina aj trochu verila Pavlovi, aj si zas vravela: „Starosta by si asi nedovolil celú dedinu dostať...“ A tak Ľubela pár dní žila v pochybnostiach: Pročko a smiech – Tóth a grant. Čo z toho je pravda?
Deň pravdy prišiel v piatok
V piatok 17. marca pred kultúrnym domom v Ľubeli zastalo ministrovo auto s niekoľkým ďalšími a z áut vyšli minister kultúry František Tóth s hovorkyňou ministerstva Martinou Pavlíkovou, vraj členovia ochranky, kopec ľudí. „Viete, aj medzi nimi som ešte stále hľadal Joža Pročka,“ hovorí o svojich pocitoch Pavol. „Pozorne som si všetkých prezeral, či v prezlečení nejde Jožo, aby ma dostal. Ak by mal niektorý z nich bradu, podozrieval by som ho. Ochranári machrovali, pred predstavením poprezerali celý kulturák, všade boli a bolo ich plno. Ale Pročko stále odnikadiaľ nevychádzal. Začínal som byť presvedčený, že v tom nemá prsty. Veď minister by len tak nadarmo predsa necestoval z Bratislavy tristo kilometrov sem a tristo naspäť kvôli nejakému Paľovi Tomčíkovi. V duchu som si dohováral, aký som nedôverčivý. Začalo predstavenie, ešte stále som bol trochu v strehu, registroval som každý pohyb v hľadisku, pozoroval z javiska prichádzajúcich oneskorencov. Minister so svojimi ľuďmi sedeli v prvom rade a sledovali predstavenie. Moja pozornosť začínala ochabovať a už som veril, že naozaj sme dostali peniaze z grantu a žiaden Pročko nepríde. Hrali sme asi pätnásť minút. Ja – muž pod papučou som čakal na svoju ženu Teklu, ktorá na chvíľu odbehla zo scény aj s dcérou Emou. Mala sa vrátiť, nevrátila sa a ja som začínal improvizovať. Improvizoval som minútu, dve minúty a každá chvíľa sa mi zdala ako dlhé hodiny. (Aj v hľadisku už diváci zaregistrovali, že niečo nie je v poriadku. Herci boli v rozpakoch a predstvenie bolo iné ako na Vianoce – tvrdila jedna z diváčok). Zo šatne som počul buchot. Videl som, že sa niečo deje. Zároveň som šepkárke šepkal, aby poslala Teklu na scénu. Tekla sa nevrátila, ale vošiel Erik Gemzický alias doktor práv Vladko Možný a tak polohlasne povedal, že Tekle je zle a sedí na záchode. Zľakol som sa, lebo viem, že Oľga Guothová, ktorá hrala Teklu, má problémy s nohami, a tak som si myslel, že odpadla. Pri tom buchote v šatni – nečudo, že mi toto napadlo. Dokončil som svoju repliku na javisku a odbehol do zákulisia. Keď som nenašiel Teklu a všetci ma presviedčali o tom, že jej je zle, vrátil som sa na javisko a povedal niečo v znení, že ja sa posnažím Teklu prehovoriť, aby súhlasila so sobášom a dal znamenie oponárovi, aby zatiahol.“
Tvrdý oriešok pre Joža Pročka
To už nastal v šatni väčší zhon a buchot. Nikto nečakal, že Pavol sa zdvihne z javiska a pôjde riešiť situáciu do zákulisia. Totiž v zákulísí naozaj bol Jožo Pročko a chystal sa nachytať Paľa. Ako neskôr Pročko povedal, Paľo bol pre neho naozaj tvrdý oriešok, pretože bol podozrievavý, čakal úder od Pročka, je herec a pozná herecké finty a navyše – má dobrú intuíciu. A tak sa v šatni Pročko ešte len napoly preoblečený za Teklu schoval, Oľgu Guothovú tiež schovali, Pavol Tomčík sa vracia na javisko. O chvíľu za ním v Tekliných šatách a parochňou na hlave vchádza Pročko so slovami nadväzujúcimi na poslednú Paľovu repliku: „Kto ti je tu stará, ja ti dám starej! Oponu nabok!“ A vlasnoručne odhŕňa polovicu opony, aby aj diváci v hľadisku mohli vidieť, čo sa deje na javisku. Prekvapené tváre hercov, prekvapení diváci. Ja som to vravel! Ja som to vedela! Veď to Paľo tvrdil! – lieta ľubelianskym kultúrnym domom. Vzápätí na javisku smiech, objímanie, buchnáty, medzi hercov vychádza aj minister František Tóth, fotografovanie, smiech, smiech... Pročko – Tekla ide medzi divákov, doberá si ich, preženie sa celým hľadiskom, posedí kde-tu na stoličke a znova na javisko. Šoumann. Postrkuje do Paľa so slovami: „Paľo, nemohli sme povedať ani tvojim ľuďom, čo na teba chystáme. Majú ťa radi, povedali by ti.“
Kto bol v obraze a kto nie
O Pročkovom scenári pre Je to možné naozaj vedel len starosta Milan Kubík. Už keď Pavlovi Tomčíkovi oznamoval, že súbor získal grant, už vtedy boli u neho v kancelárii namontované kamery, aby sledovali Tomčíkovú reakciu. A tesne pred predstavením dostal echo aj advokát v hre Erik Gemzický preto, aby našiel vhodné miesto pre Pročkov vstup na scénu a pripravil situáciu na javisku. Toto všetko skoro prekazil energický a rýchly Pavol Tomčík svojím podozrievaním a snahou riešiť „problémy“ počas hry v šatni. „Som typ človeka, ktorý si rád robí ´srandu´ z druhých ľudí. Že sa mi to vrátilo, nehnevám sa, vzal som to normálne. Veď nie som stresák, ani trému nemám,“ komentoval je to možnú situáciu Pavol Tomčík.
Profesionálny záver ochotníkov
Nikto nechcel divákov obrať o časť hry, a tak minister zišiel do hľadiska, Pročko do zákulisia, herci na svoje miesta a divadlo pokračovalo. Na ich výkonoch nebolo cítiť, že sa niečo nezvyčajné stalo. Hrali v pohode a naplno ďalej. Po skončení predstavenia dlho do noci sedeli s Jožom Pročkom, ministrom kultúry Františkom Tóthom a televíznym štábom v kultúrnom dome.
Ďalšia časť Je to možné je nakrútená a poučenie pre Paľa Tomčíka? Nikdy nehovor nikdy a ver, aj keď si už skoro presvedčený, že veriť netreba.
Poznámočka: Paľo, má byť teraz v strehu Jožo?
Paľo: Na toto už verejne neodpoviem, ale ja sa nikdy nevzdávam!!!
Autor: DagmaRA