Ružomberská internetová debata o potrebe vytvárania priemyselných parkov trvá na oficiálnej stránke mesta už niekoľko mesiacov. Výrazne sa zintenzívnila potom, čo sa do širšieho povedomia dostala informácia, že riaditeľom Slovenskej agentúry pre rozvoj investícií a obchodu (SARIO) je Ružomberčan Milan Juráška. Práve v jeho osobe mnohí vidia možnosť, ako v regióne zvýšiť zamestnanosť a následne aj životnú úroveň. Táto možnosť je reálna, ale...
Aj samotný M. Juráška v rozhovore, ktorý uverejnil ružomberský mestský dvojtýždenník Ružomberský hlas, uviedol, že je viacero aspektov odraďujúcich investorov začať stavať v Ružomberku. Jedným z nich sú aj podľa riaditeľa SARIO chýbajúce pozemky potrebné pre výstavbu priemyselných parkov v meste a jeho okolí. A práve tento riaditeľov názor vyvolal zvýšenú aktivitu viacerých diskutujúcich. Z mnohých názorov na túto tému vyberáme len dva:
„...tie pozemky pre mesto by mala zabezpečovať a zháňať investície do mesta samospráva a nie sa zaoberať, ktorá lampa v meste nesvieti. Treba robiť niečo prospešnejšie, aby to ľuďom niečo prinieslo a tie žiarovky nechajte na technické služby. Mesto potrebuje stavať, stavať, stavať a ešte raz stavať.“
„...treba zastaviť úpadok. Začalo to dosť razantne, ale nastal úpadok. Či sa mýlim? Mesto potrebuje investície...“
Aj keď sa viacerí diskutujúci dožadovali zapojenie kompetentných samosprávnych pracovníkov do diskusie, tiež chceli, aby sa poslanci mestského zastupiteľstva vyjadrili na tému priemyselné parky, po dlhom čakaní sme zaznamenali len jednu reakciu. Aj tentokrát s podpisom Jána Petreka, vedúceho oddelenia stavebného práva a životného prostredia Mestského úradu v Ružomberku: „Treba povedať, že investorov tu už bolo niekoľko, nik však neponúkal počet a kvalitu pracovných príležitostí, ktoré by boli adekvátne aspoň minimálnej efektivite využitia územia. Myslím si, že je logické verejné zdroje investovať účelne, aby sa nevymrhali v projektoch, ktoré sú len prechodné, využívajúc lacné vstupy a lacnú pracovnú silu, ktorých je zatiaľ drvivá väčšina.“
Aj v tomto prípade teda stojí jeden názor proti viacerým iným (čo nie je v prípade J. Petreka žiadnou nevšednosťou). Napriek tomu je veľmi problematické vyriecť konečné stanovisko – potrebuje sa mesto pripraviť pre vstup nových investorov, alebo kvalita predkladaných projektov je natoľko nízka, že sa ani neoplatí kvôli ním vyvíjať nejakú zvýšenú aktivitu? Aj keby platila druhá možnosť, mesto by sa mohlo v oblasti vytvárania podmienok pre vstup domácich či zahraničných investorov viac snažiť, pretože aj v tomto prípade platí – šťastie praje len pripraveným.
To sú však iba hypotetické úvahy. Radšej sa pristavme ešte pri jednom probléme, ktorý ako dôvod neochoty vstupu investorov do Ružomberka uvádzal M. Juráška. Z hľadiska infraštruktúry vraj má Ružomberok slabšie vybudované cestné spojenie. A to je pravda napriek tomu, že Ružomberok je cestnou križovatkou na všetky svetové strany. Chýba mu diaľničná sieť, ktorá je hlavne pre zahraničných investorov nutnosťou. Po pravde však priznajme, že riešenie tohto problému nie je v rukách samosprávy, ktorá na tento nedostatok permanentne upozorňuje kompetentné orgány štátnej správy už niekoľko rokov.
Napriek tomu musí samospráva pôsobiť aktívne tam, kde aktívna môže byť. Niekedy v budúcnosti totiž môže „prísť“ do Ružomberka zaujímavá ponuka, povedzme od štátnej agentúry SARIO, ale keď mesto nebude mať pripravené požadované pozemky, SARIO bude musieť osloviť iné mesto. A to by bola, sami uznáte, škoda pre Ružomberok.
