Prečo je nebo modré, prečo má lienka bodky, prečo je citrón kyslý a na milión podobných prečo odpovedala Katarína Mištová, riaditeľka Materskej školy na Nábreží Aurela Stodolu. A ešte stále ju to neomrzelo. Hovorí, že si nevie predstaviť nič krajšie, ako pracovať s deťmi. Pracuje s nimi už viac ako tridsať rokov a jej rukami prešlo asi tisíc detí. Chvíľu bola ich druhou mamou. Kolegyne o nej povedali, že je ako vietor. To prirovnanie sa k nej hodí, lebo je stále v pohybe. S deťmi tancuje kolo mlynské, cvičí s nimi v školskej telocvični, zabehla dokonca aj maratón. Kilometre nabehala aj po úradoch, stále niečo vybavuje, zháňa, zariaďuje, vylepšuje, aby sa deti v škôlke cítili čo najlepšie a nič im v nej nechýbalo. Je jednou z tých, ktorej k dnešnému Dňu učiteľov udelili za jej prácu medailu. Zastihli sme ju v mravčekovej triede. Deti práve desiatovali a tak sme mali čas na krátky rozhovor. „Deti, ukážte, akí viete byť krásni. Zahráme sa na ticho. Kto najdlhšie vydrží tichúčko jesť. Začíname teraz...“
Kým deti papali chlebík a hrali sa na ticho, my sme sa zahrali na rozhovor.
Byť učiteľkou bol odmalička váš sen?
Ani nie. Pochádzam z Krompách, chodila som tam do školy a pôvodne sme sa celá partia chceli prihlásiť na hutnícku priemyslovku. Keď všetci, tak aj ja. Ale rozmyslela som si to.
Ako ste sa dostali na Liptov?
Vydala som sa sem. Predtým som učila tri roky v Gelnici, rok v Ľubochni, potom sme dostali byt v Liptovskom Mikuláši a práve vtedy v roku 1976 otvárali túto škôlku. Som v nej vlastne od úplného začiatku až doteraz s dvomi prestávkami, keď som bola na materskej dovolenke. Aj moje deti sem chodili do jaslí aj do škôlky.
Aké boli deti v škôlke pred tridsiatimi rokmi a aké sú dnes?
Myslím si, že kedysi boli deti akési vďačnejšie, dychtivejšie po tom, čo sme im odovzdávali, viac vstrebávali poznatky. Teraz majú veľa vedomostí, širšie spektrum všetkého, o všetkom viac polemizujú, vyžadujú viac energie. Je to vyčerpávajúcejšie. Nemyslím si, že to súvisí s vekom, že človek starne. Je to asi dobou, v ktorej žijeme. Je väčší ruch, chaos vo svete. Predtým sa vedeli deti lepšie sústrediť aj lepšie počúvať. Dokázali si vypočuť rozprávku na veľkej gramoplatni – obidve strany. Teraz nie.
Ešte máte v škôlke gramoplatne?
Áno, aj starý gramofón, dokonca ešte funguje. Keď som raz púšťala rozprávku, jeden chlapec videl prvýkrát gramoplatňu a povedal: Jéé, aké veľké cédečko.
Čo je najťažšie pri práci s malými deťmi?
Asi to, že sa človek musí vedieť za každých okolností ovládať. Domáce výchovné metódy sú predsa len trochu iné. V škôlke nemôžete dieťa odbiť nejakou frázou, povedať neotravuj, bolí ma hlava, som unavená... Ale na druhej strane, deti sú liek. Keď som s nimi, zabudnem na všetky problémy a starosti, okolitý svet akoby vtedy nebol. A tak to vnímajú aj moje kolegyne. Práca s deťmi nás nabudí, nabíja akousi pozitívnou energiou, to prežívanie s nimi je niečo úžasné.
Takže vám tie večné otázky ešte nelezú na nervy?
Vôbec nie.
Bola nejaká otázka, na ktorú ste nevedeli odpovedať?
Stáva sa to občas, ale netrápi ma to. Deťom poviem, že neviem, ale že to zistím a potom im to vysvetlím. Učiteľ nemusí podľa mňa vedieť všetko, práve preto je deťom možno niekedy bližší.
Čím vás naposledy deti zaskočili?
Ani nie zaskočili, skôr pobavili. Staršie deti urobili s učiteľkami Morenu a včera ju išli hodiť do Váhu, máme ho blízko. Menšie deti to najskôr nechápali, vysvetlili sme im, že ideme odháňať zimu. Keď sa v šatni obliekali, kolegyňa vraví: Deti, povedzte pani učiteľke, kam ideme. A jeden chlapček povedal: Ideme hádzať sirénu do mora.
Kde čerpáte energiu?
Ani neviem. Zatiaľ asi sama od seba a ešte jej mám chvalabohu dosť. Keď sme s deťmi v škole v prírode robili masky, priväzovala som si na seba igelitové sáčky, že budem akože vietor. Kolegyne mi povedali: To ani netreba, ty vietor si. Asi preto, že všetko robím rýchlo a naplno. Neuspokojím sa s tým, že niečo urobím len čiastočne, potom, neskôr, inokedy. Keď už, tak poriadne. Niekedy tým trpí moja rodina, veľmi si ma doma neužijú.
Určite si aj vy potrebuje niekedy oddýchnuť. Ako relaxujete?
Moja veľká láska je záhrada. Mám tam magnóliu, pod ňou rada sedím a počúvam ticho. Hluk mi nevadí, potrebujem kulisu, rádio, telku, ale pod magnóliou mám najradšej ticho.
Čo by ste poradili rodičom, aby zvládli svoje deti?
V prvom rade trpezlivosť, vypočuť si ich a dodržať slovo. Lebo rodičia často všeličo nasľubujú, len aby mali pokoj a keď potom nedodržia slovo, deti sú sklamané. Deti si vyžadujú veľa pozornosti a potrebujú odpovede.
Aký je váš najkrajší zážitok s deťmi?
Vždy, keď prídu za mnou a chcú ma. Keď vidím, že sa na mňa tešia a pýtajú sa - prídeš zajtra? To je pre mňa úžasné.
Máte nejaký nesplnený detský sen?
Detský ani nie, ale jeden sen mám. Chcela by som nejako vylepšiť a skrášliť školský dvor. Kto má nejaký dobrý nápad a podá pomocnú ruku, budem mu vďačná a deti určite tiež. A keby sa to dalo, chcela by som nejako spomaliť čas, lebo všetko rýchlo beží a veľmi rýchlo všetko prežívame. Vlastne to ani nestihneme poriadne prežiť a už je to preč...
•••
Bolo by sa ešte o čom rozprávať, ale deti už dojedli a hra na ticho ich prestala baviť. Keď som odchádzala a Katarína Mištová ma išla odprevadiť k dverám, deti sa za ňou rozbehli, obľúčili ju, ako keby sa báli, že odíde. Bolo mi jasné, prečo...
Autor: -bea-