Takmer päťsto kraslíc nielen zo Slovenska, ale aj z Talianska, Turecka, Belgicka, Ukrajiny, Číny a iných krajín môžete obdivovať v Národopisnom múzeu v Liptovskom Hrádku.
Prvé mi padlo do oka čierne sanktpeterburgské vajce. Vyzeralo ako starodávna ikona a bola na ňom namaľovaná svätá rodina. Rumunské vajce bolo celé vykladané farebnými korálkami, turecké bolo z mramoru, čínske keramické, francúzske porcelánové, rakúske plechové. Niektoré vajcia boli otváracie, dávali do nich šperky alebo cukríky. Nechýbali ani obyčajné slepačie, husacie, kačacie, morčacie kraslice zdobené rôznymi technikami a dokonca ani prepeličie vajcia.
Sitinové vajcia
Všetky patria do súkromnej zbierky Ľudmily Bátorovej a na Slovensku ich vystavuje po prvýkrát. „Toto sú napríklad sitinové vajcia. Robili ich tam, kde boli močiare. Sitina je vlastne močiarna tráva. Vyzerá ako cíbik, zelené sa stiahne a ostane len biely pásik, na dotyk je ako pena. Môže sa zafarbiť a potom sa to lepí na vajíčko. Kedysi si lepidlo vyrábali doma sami z hladkej múky a vody,“ prezradila Ľudmila Bátorová. Kraslice zdobí už viac ako pätnásť rokov a na kurzoch doma aj v zahraničí ich učí zdobiť aj iných. Popri tom kraslice aj zbiera, kupuje a vymieňa si ich s inými krasličiarmi. Vie ich škrabať, batikovať, dierovať, odrôtovať, zdobiť slamou a všeličím iným, ale najradšej má voskovanie. Na kurzy nosí so sebou špeciálny horolezecký varič. Vajcia voskovala špendlíkmi, ale nedávno začala ihlami. Hovorí, že je to síce ťažšie, ale krajšie. Môžete sa o tom presvedčiť na vlastné oči.
Všetky sú vzácne
Okrem kraslíc bola v jednej vitríne aj maľovaný úlomok škrupiny z pštrosieho vajca. Daroval jej ju Indián, ktorý v Taliansku reštauruje kostoly. „Keď som predvlani bola na prezentácii v Peruggii a zdobila som kraslice, prišiel za mnou jeden muž a vtedy som si povedala: Takto podľa filmov vyzerá Indián. Dala som mu špendlík, nech to vyskúša a on na vajce zobrazil profil ženy. Povedal, že to som ja. Hneď som si pomyslela, že to asi bude nejaký maliar. Po taliansky sa ako tak dorozumiem, aj keď občas rukami aj nohami, a tak som sa od neho dozvedela, že jeho rodičia sú Indiáni, prišli z Argentíny, že vyštudoval maliarstvo a reštauruje kostoly. Prišiel aj na druhý deň a na pamiatku mi daroval črepinu z pštrosieho vajca. Rozbilo sa, keď naň maľoval Kámasútru. Bola som z toho úplne vedľa. Tieto škrabané vajcia som zase dostala ako darček na päťdesiatku a bola som tomu radšej, ako keby mi niekto dal päťtisíc korún. Dal mi ich človek, ktorý už nežije, zomrel mladý. Každé vajíčko presne viem, od koho je, predstavím si človeka, ktorý mi ho dal, ku každému sa viažu nejaké spomienky. Všetky sú pre mňa vzácne,“ hovorí Ľudmila Bátorová.
V luxusnom hoteli
Chýr o jej talente a zručnosti letel široko-ďaleko a preto nie div, že ju pozvali reprezentovať slovenské remeslá aj na stretnutie štyroch premiérov do Smolenického zámku. Svojím umením očarila aj majiteľa druhého najluxusnejšieho hotela v Istanbule. „Jeho šéf je pôvodom Slovák, ktorý kedysi ušiel do Ameriky, najskôr umýval riad a postupne sa vypracoval. Mal dobré vzťahy s konzulátom a chcel, aby v jeho hoteli bola prezentácia Slovenska. Mal iba jednu podmienku, aby tam bol ľudový umelec. Tak z konzulátu volali na úrad vlády a potom mňa, za pol hodinu som sa mala rozhodnúť. Najskôr som si myslela, že si robia srandu, nechcela som tomu veriť. Vtedy som vlastne prvýkrát letela lietadlom. Hotel bol nádherný, cítila som sa ako Alenka v ríši divov. Mala som robiť štyri hodiny denne, ale robila som dvanásť, lebo bol záujem, chceli to vidieť, chceli sa učiť. Nakoniec sme tam boli o dva dni dlhšie ako ostatní. No a vlani ma šéf hotela pozval znovu...“
Liek na ubolenú dušu
Ľudmila Bátorová pochádza z Bojníc, pôvodne pracovala ako účtovníčka, spievala vo folklórnom súbore. Jej život sa zmenil, keď sa jej narodila dcéra postihnutá detskou obrnou. Na svoje záujmy nezanevrela, práve naopak, hľadala v nich liek na ubolenú dušu. Ešte viac sa začala zaujímať o ľudový výtvarný prejav, okrem kraslíc sa venovala vyšívaniu krojov a ornamentníkov. „Nezačínala som s tým, že raz budem veľký umelec a budem chodiť po svete, robila som to len pre seba, aby som sa nezbláznila,“ hovorí skromne. Dnes svojou prácou rozdáva radosť mnohým ľuďom. Naučila zdobiť vajíčka stovky detí, dospelých aj diplomatov doma i v zahraničí. Tri dni – od 10. do 12. apríla bude učiť zdobiť kraslice záujemcov v tvorivých dielňach v Národopisnom múzeu v L. Hrádku.
