„A nad to vzácnejšie sú pre človeka nite, keď nemá, čím by prišil záplatu na to, čo bolí, čo má zostať skryté jak chromá ruka pod rukávom kabátu.“ Aj tieto verše Miroslava Válka zdobia stenu výstavnej siene v múzeu Čierny orol v Liptovskom Mikuláši. Sú súčasťou výstavy Maľované niťou, ktorú pripravila Danuša Mrlianová. Môžete na nej vidieť gobelíny a výšivky Zuzany Nahálkovej, Márie Tóthovej a Martiny Gútovej a dobové vyšívané košele z Hýb a Východnej. Medzi vystavenými exponátmi sú aj iné časti ľudového odevu, najstaršia je storočná zástera z modrotlače – šurc.
Všetky tri vystavujúce autorky majú podobný osud. Sú zdravotne postihnuté, ale v ich šikovných rukách sa z obyčajných nití stávajú krásne obrázky a umelecké diela. Zuzana Nahálková má Downov syndróm a Mária Tóthová poruchu sluchu. Obe sa vyučili tkáčskemu remeslu na Odbornom učilišti v Liptovskom Mikuláši, kde učí Danuša Mrlianová. Všimla si ich talent , pomáhala im ho rozvíjať a venuje sa im - bezplatne - aj po ukončení odborného učilišťa. Tkáčky a výšivkárky vytvárajú svoje práce podľa časopisov, ale D. Mrlianová vymýšľa aj vlastné vzory a projekty na tkanie aj vyšívanie.
Zuzana býva vo Východnej a veľkou morálnou oporou jej je stará mama. Na vernisáži predniesla Rúfusovu Modlitbičku za starkú. Mária po ukončení odborného učilišťa býva vo Fiľakove, ale so svojou učiteľkou je stále v kontakte. Danuša Mrlianová navštevuje aj výšivkárku Martinu Gútovú, ktorá majstrovsky ovláda ihlu. Obdivovali sme nielen jej výšivky, ale aj jej mamu, ktorá sa sama stará až o dve zdravotne postihnuté deti.
Na vernisáži netradičnej výstavy rezonovalo slovo láska. Otvorila ju riaditeľka Iveta Zuskinová, prihovoril sa primátor L. Mikuláša Alexander Slafkovský, ktorý autorkám odovzadal darčeky, a zástupca Urbárskeho spoločenstva Hybe Ondrej Stanček. Hlavné slovo však mala D. Mrlianová, ktorá do scenáru vernisáže zakomponovala aj umelecké slovo a kúsok histórie. „Sme tu iba krátky čas a sme tu na to, aby sme si pomáhali. Často však nevidíme bolesť toho druhého, alebo nechceme vidieť. Jedno z diel Majky Tóthovej sa volá Okno do duše. Keby sa tak každý pozrel do tej svojej aj do duše toho iného, to by bolo dobré,“ povedala Danuša Mrlianová a dodala, že po skončení odborného učilišťa nemajú hendikepované deti kam ísť a často stagnujú. Im aj ich rodičom by pomohli chránené dielne, kde by mohli rozvíjať svoj talent a robiť pekné aj užitočné veci.
Pekné veci vie robiť aj D. Mrlianová. Doma má veľké krosná, ale málo času na nich tkať, preto väčšinou tká iba na rámikoch. Popri tom háčkuje a vyrába figúrky a rôzne ozdoby zo slaného a majzénového cesta. Niektoré si môžete pozrieť aj na výstave. „Chcela by som sa poďakovať Oľge Medveckej, ktorá mi pomohla pri písaní, starej mame Nahálkovej za duchovnú podporu a všetkým, ktorí prišli a vidia nielen očami, ale aj srdcom,“ povedala D. Mrlianová.
