Múzeum poľnohospodárskeho náradia a ľudových tradícií vo Važci možno navštíviť kedykoľvek po dohode s jeho majiteľom. A tak sme zašli za Jánom Kováčom, aby sme si ho pozreli. Ochotne súhlasil. „Múzeum sme otvorili vo veľkodušnú nedeľu v roku 2001 za účasti predstavenstva Važca a folklórneho súboru Važec. Všetky vystavené exponáty sú važecké. Niektoré sa zachovali v pôvodnom stave, iné som opravil,“ hovorí Ján Kováč, ktorý veci do múzea zhromažďoval približne dva roky. Mnohé zdedil po svojich predkoch. No našli sa aj ochotní ľudia, ktorí mu sami doniesli staré nájdené veci. Múzeum nenavštevujú len Slováci, ale aj Česi, Nemci, Rakúšania a dokonca aj návštevníci z ďalekého Izraela. Záujem mladých ľudí o históriu Važca je tiež badateľný.
Po otvorení starej robusnej brány sme vošli do chladnej, podlhovastej kapury. Celý objekt, v ktorom sa expozícia nachádza, bol postavený v roku 1760. Po vyhorení Važca bola budova zrekonštruovaná. Na stenách kapury visia fotografie, ako hovoria starí Važťania, „spred ohňa“, ale nájdeme tu tiež zaznamenané 700. výročie osláv založenia Važca. Na zemi sú uložené staré roľnícke náradia ako pluhy, motyky, vidly a všadepotrebný drevený voz.
Po strmých betónových schodoch sme sa dostali na poschodie domu, kde sú tri izby, dielňa a vstupná miestnosť, ktorá kedysi slúžila ako kuchyňa. Dôkazom sú police, na ktorých stoja staré, pomerne zachované plechové hrnčeky, hlinené krčahy a ťažké porcelánové taniere. Pozornosť si získa aj mnoho zaujímavého náradia, pletené košíky, v ktorých sa deti nosili na lúky. Malá izba situovaná do zadnej časti domu stvárňuje kováčsku dielňu. Tam sme našli typicky kováčske náradie, ktoré sa používa aj dnes, len trochu modernejšie. V dielni môžeme vidieť kliešte, reťaze, zverák, kladivá, nákovu, kováčske mechy, zásteru – šurc, na stene visiace konské chomuty. Nedá sa nespomenúť aj dychové hudobné nástroje starého hasičského orchestra.
Važecká izba zasa dokáže človeka úplne pohltiť dobovou atmosférou. Dominantným exemplárom v nej je veľká važecká posteľ červenej farby, ktorá je ustlaná perinami s modrotlačovými obliečkami. Nad posteľou visí drevená žrď, cez ktorú sú prehodené šurce, košelice, súkeniaky a kacabajky. V rohu izby stojí lavica a stôl, na ňom krásny tkaný obrus, biblia a evanjelické spevníky písané švabachom z roku 1845. Vyznavači ľudových remesiel si tu tiež určite prídu na svoje, lebo masívne tkáčske krosná sa nedajú prehliadnuť. Drevom obité steny sú zdobené ovčími zvoncami rôznych veľkostí, valaškami, remencovými kapsami, opaskami, či širákmi a pastierskymi trúbami. V ďalšej izbe priamo uprostred stojí mladucha s partou na hlave, v tradičnom slávnostnom odetí. Pri nej ženích s uhľovočiernym klobúkom, bielej košeli, súkeniakoch a brusliaku. Ručne maľovaná truhlica a vyšívané važecké kroje visiace na stene svedčia o šikovnosti rúk starých Važťanov. Tretia izba je modernejšia s drahším nábytkom. Je v nej klavír, lodný kufor privezený z Ameriky, starožitné zrkadlo, čalúnené kreslo, saxofón, vyrezávaný stôl. Na stenách každej izby visia repliky známeho maliara Jána Hálu.
Ján Kováč pripravuje na sprístupnenie ďalšie izby. „Možno už v lete budú môcť zvedaví návštevníci vidieť starý mangel, odstredivku mlieka, šusterský šijací stroj, stolársky varštát, starodávne školské tabuľky, kukučkové hodiny, dereš, zápisnicu Liptovskej stolice zo súdu nad Jurajom Jánošíkom a tiež jeho rozsudok – trest smrti. Pozornosť si zaslúži aj 175 rokov stará truhlica, ktorú momentálne rekonštruujem a staré fotografie Važťanov, či už celých rodín alebo jednotlivcov,“ hovorí Ján Kováč o blízkej budúcnosti múzea. A aby toho nebolo málo, pripravuje tiež važecký dvor so všetkými detailmi, ktoré neodmysliteľne patria k nemu.
Autor: Ľubomíra Stančeková
