Dezider Muco býva v Dúbrave a robí lode. Má ich plný dom, niektoré majú skoro meter. Väčšinou sú to napodobeniny anglických lodí zo 16. a 17. storočia, ale má aj vikingskú loď a na terase jednu modernú – bojovú. Na dvore vybudoval malé jazierko a občas sa na ňom nejaká loď plaví. Najskôr ju však musí vyvážiť. Ako to robí, netuším. Najväčšiu radosť z toho majú vraj jeho vnuci a ľudia, ktorí idú okolo, určite „čumia ako puci“. Čumela som aj ja a nielen na lode. V podkroví totiž vybudoval celé miniatúrne asi štyri metre dlhé a meter široké mesto s lanovkou, fabrikou, baňou, pílou, žeriavmi, domami, stromami a železnicou, po ktorej premáva vláčik. Najradšej sa s ním údajne hráva jeho trojročná vnučka, ale určite aj Dezider Muco, lebo aj veľkí chlapi sú niekedy ako malí chlapci... (Nič v zlom, pán Muco, to mal byť kompliment...)
Do ďalšej miestnosti sme vošli po rebríku. Okrem lode v nej bolo drevené lietadielko, papierový tank, bager a všelijaké vlastnoručne vyrobené hračky, s ktorými sa hral jeho dnes 25-ročný syn. Kam sa hrabú všetky moderné hračky a celý Disneyland, pomyslela som si. Krajší je dúbravský Mucoland...
Nazrela som aj do dielne, kde Dezider Muco stavia svoje lode. Vysvetlil mi, že najskôr urobí kýl, na to nalepí rebrá a potom lepí smrekové lišty. Sú široké asi pol centimetra, dlhé a ohybné a reže si ich sám. V dielni mal okrem líšt lupienkovú pílku, lepidlo, nožík, pinzety, šmirgle, klince, ceruzku, nite, farby a ľanové plachty. Ale v dielni musí mať okrem náradia a materiálu hlavne trpezlivosť, lebo urobiť takú loď je riadna piplačka. Navyše Dezider Muco je chlap ako hora, ruky má ako kanadský drevorubač a s takými rukami sa iste lepšie narába so sekerou ako s pinzetou alebo ihlou. „Keby sa mne nepodarilo jedno očko zlepiť, hodila by som loď o zem a ešte by som po nej aj podupala,“ povedala s úsmevom jeho manželka a ja by som to asi urobila tiež. Dezider Muco sa však vraj pri stavbe lodí ukľudní a hovorí, že je to jeho relax. Radšej robí ako rozpráva, o popularitu nestojí ani o reklamu, ale predsa len stručne odpovedal na pár otázok.
Kedy ste vyrobili prvú loď?
Keď som mal asi trinásť rokov, vtedy som býval v B. Bystrici. Volala sa Santa Maria, bola to jedna z troch Kolumbových lodí a akože na nej objavil Ameriku. Ale to nie je pravda.
Koľko ste ich urobili doteraz?
Neviem, nerátal som ich. Najväčšia bola Victory, anglická loď. Mala 108 diel a plavil sa na nej aj bojoval admirál Wilson. Doteraz je v prístave, je na nej aj reštaurácia.
Aká bola veľká?
Mala viac ako meter, ale už ju nemám. Išla do Bratislavy. Ale urobil som ešte jednu, trochu menšiu pre syna.
Plavili ste sa niekedy na podobnej lodi?
Nie, ale chcel by som.
Celkom si vás viem predstaviť ako námorného kapitána. Bradu máte, chýba len námornícka čiapka a páskované tričko...
Alebo skôr piráta, chýba už len drevená noha... dodala s úsmevom jeho manželka. Usmial sa aj Dezider a naše predstavy nekomentoval.
Ako dlho trvá, kým vyrobíte loď?
Asi rok.
Kde pracujete?
Teraz v elektrárni v Dúbrave ako obsluha a kontrola. Je to síce malá elektráreň, ale 240 kilowatov za hodinu dá.
A predtým?
Bol som baník, štrnásť rokov a osem mesiacov som robil v bani najprv v Handlovej a potom v Dúbrave, ale zo zdravotných dôvocov som musel skončiť. Väčšina baníkov má chorobu z povolania - vazoneurózu. Z tých vŕtačiek a zbíjačiek sa im trasú ruky. Mne sa síce netrasú, ale prsty sa mi dobre nedokrvujú. Keď zbelejú, sú necitlivé.
Akú loď robíte teraz?
Bounty. Je z roku 1616, tiež to bola anglická loď, hovoria, že pirátska, ale najskôr nebola pirátska, až potom. Plavila sa na Tahiti, potom sa námorníci vzbúrili, nechceli poslúchať kapitána, zostali tam a loď podpálili. Nedávno bol proces s potomkami tých pirátov. Súdili ich za to, že na Tahiti ich predkovia masakrovali a znásilňovali domorodcov. Aj film o tom natočili. Nevideli ste ho?
Nevidela, iba Titanic. Na ten by ste si netrúfli?
To je môj sen, ale nemôžem naň zohnať plány...
***
Možno mu ich zoženie kamarát Pišta Belička, prezývaný slovenský barón Prášil, ktorý cestuje po svete a často chodí aj do Dúbravy.
