Mladučkému básnikovi Andrejovi Guothovi patrila v Liptovskom Mikuláši streda minulého týždňa. Sté výročie narodenia básnika si liptovskomikulášania pripomínali celý deň. Dopoludňa sa stretli so životom a tvorbou básnika za účasti takmer šesťdesiatich študentov Gymnázia M. M. Hodžu, neskôr prednášal Peter Cabadaj v Združenej strednej škole na tému Slovenská exilová literatúra, popoludní bola pietna spomienka pri hrobe A. Guotha, potom hudobno-dramatická kompozícia a do života vyštartovala publikácia Andrej Guoth - básnik smutného osudu, ktorú zostavil Ladislav Paška.
Kvety spomienok nezvädnú
Andrej Guoth Ľudomil, Ľudomil Opustený, Ondrejko, Opustený – to je len niekoľko z mnohých ďalších pseudonymov slovenského básnika Andreja Guotha, ktorého storočnica od narodenia sa naplní 12. mája tohto roku. Sám básnik už vo výbere mena, pod ktorým písal a uverejňoval básne, dal najavo svoje pocity samoty, opustenosti a súčasne aj sociálneho cítenia. V jeho tvorbe však silno zaznievala aj túžba po naplnenom živote a obrovská chuť žiť. Andrej Guoth sa narodil v Liptovskom Mikuláši v roku 1906 v rodine chudobného garbiara, písať a publikovať začal už ako gymnazista, literárne tvoril aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vysokú školu však pre chorobu neskončil. Už počas strednej školy bol členom samovzdelávacieho krúžku M. M. Hodžu, krátky čas i jeho predsedom, neskôr pomáhal sústreďovať básnikov svojej generácie, napr. K. Bezeka, A. Kostolného a A. Plávku, okolo časopis Svojeť, ktorý redigoval. Do mnohých ďalších slovenských novín a časopisov posielal svoje básne a publicistické príspevky.
Na rozlúčku
Pri písaní vychádzal z literárnej kultúry slovenského básnického symbolizmu. Hoci ho mnohí prirovnávajú k českému básnikovi Jiřimu Wolkerovi – najmä podobnosťou ich životov – v literárnej tvorbe boli každý inde. Andrej Gouth sa nedožil vydania svojich básní, až posmrtne vyšla jeho zbierka poézie hlbokého citového života Na rozlúčku (1930) vo výbere E. B. Lukáča, neskôr v rozšírenej podobe pod názvom Básnický odkaz (1954). Vo svojich básňach preukázal hlboký zmysel pre sociálne cítenie a spravodlivosť, chvíľu bol z neho citlivý zaľúbený mladý muž, chvíľu zlomený človek uvedomujúci si krutý osud. Vo Vysokých Tatrách sa liečil z tuberkulózy. S predtuchou blížiacej smrti sa usiloval vyrovnať s tragickým osudom aj pomocou symbolov z prírody a spomienkami na detstvo. Tuberkulóze napokon podľahol 9. augusta 1929 v Liptovskom Mikuláši, pochovaný je na Vrbickom cintoríne.
Básnik smutného osudu
„Rozhodol som sa písať si denník,“ otvorili slová Andreja Guotha v podaní Tomáša Buchalu hudobno-dramatickú kompozíciu Básnik smutného osudu (autor Peter Vrlík), ktorú pripravil literárno-hudobno-dramatický odbor pri Miestnej organizácii Matice slovenskej v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. A potom už striedavo zaznievali autentické výroky z denníka básnika v citlivom poprepletaní s jeho literárnou tvorbou. Študenti i starší diváci so záujmom sledovali nálady básnika občas s veľkou chuťou žiť a bojovať, občas zlomeného z nešťastnej lásky, občas zoslabnutého chorobou a prosiaceho o kúsok plnohodnotného života.
Galéria P. M. Bohúňa vytvárala takmer intímne prostredie pre kompozíciu zo života a tvorby A. Guotha, celé predstavenie v réžii Emila Hižnaya sa zblízka prihováralo divákom.
Autor: DagmaRA