Tak už sa nám zvolebnieva a pre zvýšenie preferencií sa využívajú všetky dovolené i nedovolené ťahy. Po štyroch rokoch ospevovania reformy zdravotníctva, ktorá bola robená pre blaho občanov, akurát sa nepovedalo, že pre ktorých, sa zrazu zdravotníci po márnom čakaní na zlepšenie rozhodli, že medových motúzov už bolo dosť. Najprv spôsobili rozpad dovtedy absolútne kompaktnej vládnej koalície, aby potom po vyhlásení predčasných volieb využili vhodnú klímu a pokúsili sa využiť dokonalosť zákonov týkajúcich sa zdravotníctva a získať v súlade s nimi zmluvy so zdravotnými poisťovňami. Napriek tomu, že chceli iba to, čo zákon ukladá, aby si poisťovne objednali rozsah zdravotnej starostlivosti, za ktorú zaplatia a aby bolo jasné, kde sú hranice finančných možností, neuspeli. Veď je predsa ich povinnosťou liečiť zadarmo, alebo dokonca aj zaplatiť pokutu, keď pacientov liečia nad limit určený pre lieky zdravotnou poisťovňou. Jednoducho, zákony v zdravotníctve platia iba vtedy, ak slúžia ich tvorcom.
Ešte sa ani poriadne neupokojila rozbúrená privátna zdravotnícka obec, ozvali sa lekári z nemocníc. Napriek upozorneniam pána premiéra, že sa to pred voľbami nepatrí, rozhodli sa vystaviť účet za jeho pár rokov vlády. Veď aj v krčme sa platí pri odchode... Vyrátali si, že keď sa im 5 rokov nezvýšil plat ani o toľko, čo by pokrylo každoročnú infláciu, je najvyšší čas uskutočniť nápravu. Zabudli však, že na každoročnú valorizáciu majú právo hlavne poslanci a ústavné právo na štrajk pre zdravotníckych pracovníkov znamená pracovať, liečiť, operovať a nedostávať za to mzdu.
V čase písania tejto úvahy ešte nedokážem odhadnúť, ako to všetko dopadne, ale čítanie vyjadrení politikov, odborníkov, pseudoodborníkov a ostatných, ktorí cítia potrebu vyjadriť sa, vo mne vzbudzuje hrôzu.
Dozvedel som sa napríklad, že štát platí málo, dokonca až o 6 miliárd menej, akoby sa mu patrilo. Iní zase tvrdia, že viac už nemôže dať, lebo máme slabú ekonomiku a na zdravotníctvo už nezvýši, ale možno o pár rokov...
Pred pár rokmi ma jeden nemenovaný súčasný minister zdravotníctva nazval na predvolebnom mítingu hlupákom len preto, že sme s redakciou týždenníka Liptov upozornili na hroziace riziko likvidácie niektorých oddelení v našej nemocnici, vyplývajúce z prakticky neobmedzeného rozhodovania zdravotných poisťovní. V súčasnosti sa otvorene hovorí o tom, že na Slovensku máme 25% zbytočných nemocníc, alebo že zavretie 30-35 nemocníc by vyriešilo problém s nedostatkom financií v zdravotníctve. Rýchlokvasený odborník na zdravotníctvo, pán financminister, dokonca tvrdí, že v nemocniciach je vysoká prezamestnanosť. Bolo by zaujímavé zistiť, či k týmto záverom došli na základe posúdenia dostupnosti zdravotníckych zariadení občanom, alebo na základe toho, pre koľko zariadení vystačí finančný balík, ktorý bol pre zdravotníctvo vyčlenený. Je politicky priechodnejšie ekonomicky dotlačiť niektoré zdravotnícke zariadenia ku krachu, ako sa postaviť pred občanov a verejne povedať, že nemocnicu v ich meste vybrali na likvidáciu, lebo je v sieti prebytočná. Veď makroekonomicky je občan Slovenska už bez problémov schopný kompenzovať zo svojho platu nárast nákladov na dopravu. A príjmy dôchodcov, ktorí najčastejšie vyžadujú zdravotnícku starostlivosť, sú už priam nemerateľné.
Keď sa to nepodarí ekonomicky, stále je v rezerve možnosť zlikvidovať nemocnice personálne. V súčasnej dobe hovoriť o prezamestnanosti v slovenských nemocniciach si môže dovoliť iba človek žijúci mimo reálneho sveta, v skleníku vytvorenom ministerským úradom. Pravdou je, že kapacitne sú naše nemocnice dimenzované na poskytovanie oveľa väčšieho rozsahu zdravotnej starostlivosti, ako sú poisťovne schopné zaplatiť. Po racionalizačným opatreniach je ale väčšina z nich na personálnom minime, ktoré ešte umožňuje fungovanie a poskytovanie nepretržitej starostlivosti 24 hodín denne.
Najhroznejšia predstava, ktorá ma prenasleduje, je tá, že jedného dňa začnú na Slovensku platiť zákony aj pre zdravotníctvo. Keďže zákony sú písané veľmi nezáživne, pokúsim sa vysvetliť moje obavy čo najzrozumiteľnejšie. Čitateľ nech si predstaví štandardné operačné oddelenie s 25 – 30 lôžkami, na ktorom pracuje s primárom päť lekárov. Aby bola zabezpečená starostlivosť počas 24 hodín denne, minimálne jeden lekár musí ostať v službe aj v noci. V priemere pri plnom personálnom stave, t.j. bez práceneschopnosti, dovoleniek, školení a podobne odpracuje jeden lekár mesačne normálnu pracovnú dobu 160-180 hodín a 100-110 hodín služieb, ktoré sú tvorené nadčasovou prácou a pohotovosťou. To je asi aktuálny stav v zdravotníctve na Slovensku.
Problémom však je, že je to protizákonné, keďže v zákonníku práce je uvedené, že zamestnanec má právo na určitý počet hodín nerušeného odpočinku za 24 hodín. Počty hodín nadčasovej práce a pracovnej pohotovosti sú limitované takým spôsobom, že sa vyčerpajú v niektorých nemocniciach v priebehu prvých dvoch mesiacov roka.
Aby sme na našom imaginárnom oddelení splnili ustanovenia zákonníka práce, musíme zaviesť prácu na tri smeny. V tom prípade prídu ráno do práce primár a jeden lekár, poobede ich vystrieda jeden lekár a ďalší príde na nočnú smenu. Posledný zaslúžene odpočíva po nočnej. Zrazu zistíme, že tých lekárov tam nie je až tak veľa, skôr naopak. Práca cez deň sa stane tak výrazne obmedzenou, že začne pripomínať situáciu v štrajkujúcich nemocniciach aj bez vyhlásenia štrajku. Je totiž dosť problematické v dvojici aj šesť hodín operovať - pri niektorých operáciách musia byť dokonca lekári až traja (viď predkolenie pána premiéra), aj postarať sa o pacientov na lôžkach, aj vyšetriť ambulantných pacientov, súčasne sledovať počty pacientov, aby sa náhodou neprekročil limit poisťovne, sledovať spotrebu liekov a materiálu, aby sa náhodou neprekročil limit riaditeľa. Už ani nehovorím o vzdelávaní, školeniach, výuke mladých lekárov, ktorí by mali nastúpiť na miesta dnešnej strednej a staršej generácie.
Vtedy je už iba malý krôčik ku konštatovaniu, že nemocnice, ktoré nedokážu zabezpečiť adekvátnu prevádzku v súlade so zákonom je potrebné zrušiť. Nikoho už nebude zaujímať, prečo sa do tejto situácie dostali a všetko bude v súlade so zákonmi. Ostáva už len dúfať, že záchranky budú mať aspoň rýchlosť monopostov Formuly 1, aby stihli včas pozvážať všetkých, čo to potrebujú do vzdialených nemocníc, ktoré dostali šancu prežiť.
Autor: Ján Černák (Autor je lekárom v Nemocnici s poliklinikou v L. Mikuláši)
