Prešiel týždeň a situácia v slovenskom zdravotníctve sa pohla. Podľa posledných správ sa lekári vracajú k liečbe svojich pacientov v celom rozsahu a prestávajú dobrovoľným vzdaním sa mzdy (rozumej štrajkovaním) sponzorovať manažmenty svojich nemocníc.
Za svoj vysoko humánny postup počas takzvaného štrajku si vyslúžili množstvo silných prívlastkov, medzi ktorými chýbalo hádam už len prirovnanie k teroristom z Al-Kaidy. Za mnohé vari spomeniem pohľad na štrajk lekárov od pôvodným povolaním tiež lekára Petra Tatára. Jeho citové výlevy a obviňovanie lekárov z túžby po zachovaní starého režimu si nezasluhujú rozsiahlejší komentár a mohli by zapôsobiť možno začiatkom 90-tych rokov minulého storočia. Našťastie, Slovensko je v súčasnosti už niekde úplne inde. Dovolím si však upozorniť na dva dôležité momenty.
Prvým je vysvetlenie, že každá koruna, o ktorej rozhoduje vláda, je vždy len z nášho vrecka, bez ohľadu na to, či sa volá daň z príjmu, zo zisku, z pridanej hodnoty, alebo napríklad odvod na zdravotné poistenie. To by mal mať občan pred očami každý deň, ale pred voľbami zvlášť. Je to totiž jeho jediná možnosť spolurozhodovať o svojich peniazoch. Mne osobne nie je jedno, či budú moje peniaze dané do oblastí, ktoré sa týkajú každého jedného občana, ako je rozvoj hospodárstva, zdravotníctva, školstva, alebo z nich budú platené politické strany, cirkvi, byrokratický aparát rôznych dôležitých úradov a pod.
Druhým momentom je záverečný apel na nelekárov, aby sa nedali vydierať, na lekárov aby sa nedali manipulovať, ale radšej súťažili o svojho pacienta. Ak sa nelekár cíti byť vydieraný, má veľa možností, ako sa brániť. Pokiaľ viem, tak vydieranie je trestný čin a tam zasahujú príslušné orgány. Ak sa cíti nespokojný, môže sa sťažovať. To je asi jediné, čo minister zdravotníctva naučil pacientov. Svedčia o tom kopy sťažností u kompetentných, medzi ktorými je však len mizivé percento sťažností oprávnených. Napriek evidentnej antipatii vlastného ministra voči lekárom a veľkej snahe postaviť proti sebe zdravotníkov a pacientov sa slovenskí lekári nedali do tohto postavenia vmanipulovať. Asi to s ich manipulovateľnosťou nebude až také zlé. A čo sa týka súťaže o pacienta, toho postavila reforma zdravotníctva až na predposledné miesto, tesne pred zdravotníkov. Prvé tri miesta suverénne obsadili peniaze, peneži a peníze a, samozrejme tí, ktorí o nich rozhodujú.
Tu práve vidím základný problém, s ktorým sa pán minister zdravotníctva a jeho reformy nedokázali vysporiadať a prehodil ho s eleganciou jemu vlastnou na vlády nasledujúce. Chýba mi definícia, čo je to základná starostlivosť, na ktorú, ak bude jej rozsah stanovený zákonom, bude mať občan vždy právo podľa ústavy bezplatne. Pri ktorých chorobách bezplatnosť skončí? Kde sú hranice štátneho rozpočtu a hlavne vôle budúcej vlády? Budú sa už konečne akceptovať základné ekonomické zákonitosti aj v zdravotníctve? Prestanú sa nútiť lekári a nemocnice obrazne povedané predávať rožky za 20 halierov, ak ich výroba stojí korunu? Čo s pacientmi, ktorí budú mať tú smolu, že ochorejú na chorobu mimo „základnej starostlivosti” a súčasne nebudú mať peniaze na liečbu? Kedy sa začne akceptovať základná zásada spravodlivosti a objektivity, že pacient si vyberá lekára a s pacientom prichádzajú aj peniaze? Koľko nemocníc bude potrebné zavrieť a hlavne ktoré? Na základe akých kritérií sa budú vyberať kandidáti na zánik?
Aj odpovede na tieto otázky budem hľadať v programoch politických strán. Ale hoci som z plienok vyrástol len nedávno, jedno som sa už naučil: Nikto nám nemôže splniť to, čo všetko nám môžu politické strany pred voľbami sľúbiť. Preto ma osloví hlavne konkrétnosť a reálnosť predvolebných sľubov, také sa dajú v budúcnosti ľahko skontrolovať.
