„Ako sa volá táto ovečka?“ zaznelo z detských úst z hlúčika divákov pri strihaní oviec v Bielu sobotu v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. „Mica,“ so smiechom odpovedala ošetrovateľka a v tú chvíľu strihačka oviec Janka Goliášová. „Ja ich všetky volám Mica,“ prišlo vzápätí vysvetlenie. Čierna Mica číslo jedna pokojne ležala na stolíku v centre múzea, trpezlivo znášala zvedavé pohľady a nechala si v pohode ostrihávať zimný kožuch. „Jednu ovcu ostrihám asi za hodinu. Najneradšej strihám na nej krk a zadok. Tam je koža dosť voľná, má veľa záhybov a neodhadnem vždy správne strih tak, aby som do ovečky nezastrihla. Len keď sa ovca mykne, viem, že som ju poranila.“ „A prečo nestriháte elektrickým strojčekom?“ zaznie znova z hlúčika. „No to by bola ostrihaná o chvíľočku a čo by ste tu potom pozerali?“ znovu sa zasmeje Janka a ani na chvíľu sa neprestane venovať ovci.
Ovčia manikúra so špeciálnymi nožami
Mica má zviazané spodné nohy, ale zdá sa, že to nie je až také nutné. Ona je pokojná a spokojná dokonca aj vtedy, keď jej Vilo Božik súčasne s Jankiným ovčím kaderníckym umením strihá a čistí ratice. To akože nechty. Po zime ich má každá ovca poriadne dlhé a skôr, ako sa ovce vyženú na salaš, musia mať aj manikúru na raticiach. Vilo však nepoužíva nejaké jemné nožničky, ale špeciálne nože, veď „nechty“ oviec vôbec nie sú nežné a krátke. Kým sa toto všetko deje pred očami divákov, v škatuli vedľa stolíka pribúda vlna. Čierna. „Túto vlnu nikde nevykupujú. Dáme ju do vriec a ...“ pokrčí ošetrovateľka plecia. „Raz si ju vzali do Ružomberka na textilnú školu. Vraj ju prali, odmasťovali a používali na nejaké výtvarné práce. Niekedy sa zľutuje výkupca a vezme nám aj čiernu.“ Z jednej ovce po strihaní zostane tak dva – tri kilá vlny. V ohrade ešte „béka“ sedem čiernych neostrihaných Micí a jeden baran. Aj ich čaká jarné strihanie. Békanie – plakanie však znie za tou jednou na strihačkinom stole. Ozýva sa celým skanzenom, stíchne na chvíľu len vtedy, keď sa niekto z návštevníkov zľutuje a podá kúsok suchého chlebíka.
Lanolín prospieva pokožke
„Nechytaj vlnu, budú ti smrdieť ruky,“ zaznieva rozkaz jednej mamy, keď chce chlapča pocítiť jemnosť ostrihanej vlny. „Aj tri razy si môžete dobre umyť mydlom ruky, aj tak bude z nich stále cítiť lanolín,“ vysvetľuje typický pach zostrihanej vlny Janka Goliášová. „Ale ruky mám po takomto strihaní veľmi jemné, lanolín je tuk z ovčej vlny, ktorý im prospieva.“ Ovce treba strihať dvakrát do roka. Prvýkrát po zime, keď majú kožuch poriadne hustý a špinavý z ustajnenia, na bruchu navyše je vlna ubitá z ležania. Druhýkrát vtedy, keď si ovce lebedia na salaši. Všetky skanzenové Mice pôjdu na salaš koncom apríla. „Táto Mica je rada, že to nie je dnes, má ešte len dvojtýždňové jahňatá. Ostatné sa okotili skôr,“ vysvetľuje strihačka Janka. Čierne i biele jahňatá pobehujú v ohrade spolu s ovcami, zvedavo si obzerajú návštevníkov, ktorých túto sobotu prišlo do skanzenu vyše šesťsto.
Smetana je riedka na dobré maslo
Neďaleko strihania oviec osemdesiattriročná teta Žofia Búziková, zvaná Žilková, múti v dbanke mlieko: „Mlieko priniesli z družstva. Kravské. Ale smetana je riedka, málo masla namútim. Pozrite, ale už sa robí.“ A ukazuje drobulinký kúsok masla na paličke, ktorou múti. „Dakedy ženy v dedine, keď už bolo mlieko takto namútené, dali ho aj s dbankou do plachty na chrbát a chodili s ním po dedine. Takto s ním potriasali,“ a chvíľu kruhovito trasie dbankou, „aby sa malé hrudky zbili do hrudy masla, a keď sa vrátili domov, maslo bolo hotové. Ale ochutnajte,“ ponúkala teta v kroji okoloidúcich kúskami chleba s maslom.
