V krčme vo Valaskej Dubovej vraj zlapali Jánošíka. Na stene je napísané, že stará bachorka s dcérou Žofou ho zradili za 200 dukátov. Aj keď historici tvrdia, že Jánošíka zlapali v krčme v Klenovci, Valaskodubovčania nechcú prísť o miestnu atrakciu. Ešte dodnes vraj z toho hrachu, ktorý mu pod nohy nasypala baba, varia v Dubovej hrachovú polievku... Ktorej verzii verí Ján Slota neviem, ale v Jánošíkovej krčme vo Valaskej Dubovej bol a dal si v nej - čuduj sa svete - maďarský guláš. Posedela si tu aj národniarka Anna Malíková, Pitner popíjal „jágermajstra“ a Ľupták prišiel na červenom peugeote. Do krčmovej kroniky sa podpísal napríklad Majster N a skupina Desmod, sú v nej aj ich fotografie a zápisy v maďarčine, taliančine, poľštine, češtine aj „američtine.“ V čase mojej návštevy bol však v Jánošíkovej krčme bol iba jeden hosť s rozbitým nosom a veľkými fialovými monokľami. To musela byť riadna bitka, pomyslela som si. Ale mýlila som sa. Vraj ho na Veľkú noc zrazilo auto...
Krížová cesta a prečo Prelož
Okrem Jánošíkovej krčmy majú vo Valaskej Dubovej aj inú atrakciu – Krížovú cestu so štrnástimi kamennými tabuľami – zastaveniami, pätnásty je kríž. Krížová cesta sa začína v Horičke pod Žiarcom, končí sa na kopci Žiarec a je údajne najvyššie položenou Krížovou cestou na Slovensku. Vybudovali ju v roku 2003, keď bol na Slovensku na návšteve pápež Ján Pavol II. Chodia po nej domáci v skupinách i jednotlivo, ale aj veriaci z Komjatnej a Oravy. Pýchou obce je aj kostol, ktorý postavili v roku 1750 a zasvätili sv. Michalovi archanjelovi. Jeho interiér zdobia nástenné maľby známeho maliara Jozefa Hanulu, rodáka zo Sliačov. Kostol v poslednom období skrásnel hlavne zásluhou miestneho farára Viktora Olosa, ktorý tu pôsobí už tridsať rokov. Má novú strechu, sú v ňom nové lavice, podlaha, kazateľnica, organ, zreštaurované obrazy, pribudla nová fara, posvätili nový zvon.
Na obecnom úrade ma čakal starosta Jozef Fleis a niekoľko dôchodcov – Jarolím Mlynárik, Sidónia Holubčíková, Mária Kereškéniová, Žofia Kačníková, Marta Gregorová a Karol Duraj. Pozval ich, aby mi porozprávali hlavne o histórii obce. Lebo – ako povedal – viac hláv, viac rozumu. Zaujímalo ma, prečo Valaskú Dubovú volajú Prelož. Ponúkli mi hneď dve vysvetlenia: „Kedysi boli u nás samí telefonisti, ťahali a prekladali káble a robili telefónne siete v celom Rakúsko-Uhorsku aj na Ukrajine. Asi preto Prelož,“ povedal starosta a Marta Gregorová dodala, že jej otec ťahal káble až v Alpách. Žofia Kačníková má aj iné vysvetlenie: „Pôda u nás mala slabú bonitu, a tak naši rodičia kupčili. Kupovali napríklad prasatá a chodili ich predávať aj do Bystrice. Vozili ich na vozoch v košinách, prekladali rôzny tovar z voza na voz, pritom asi častejšie hovorili ´prelož´, preto nás možno tak začali volať.“ Na paneli na obecnom úrade som si prečítala, že prvý písomný záznam o obci pochádza z roku 1323. Istý čas patrila Valaská Dubová do okresu Dolný Kubín a Valaskodubovania boli teda oficiálne vlastne Oravci. V roku 1941 ich preložili do okresu Ružomberok, potom zase do okresu Liptovský Mikuláš a neskôr znovu do okresu Ružomberok. To je možno ďalšie vysvetlenie, prečo obec volajú Prelož.
Na obecnom úrade mi vysvetlili, prečo je obecnom v erbe geleta, píšťalka a naberačka: lebo tu žili valasi, dojili do geletiek, keď pásli ovce, pískali si na píšťalke a keď robili syr, naberačkou zberali penu. Dnes už vo Valaskej Dubovej nie sú valasi ani ovce. Donedávna ešte boli salaše na Choči na Poľane, jasenovský aj dubovský a okrem oviec sa tam pásli kone a jalovice. Teraz je to chránené územie a chodia tadiaľ iba turisti.
Z Choča vidieť do Krakova
Na Choč vedie z Valaskej Dubovej vraj najkrajšia a najkratšia cesta a z vrcholu je nádherný výhľad. Vidieť odtiaľ Liptovskú Maru a ďalekohľadom až do Krakova. Na Choč chodievajú turisti po celý rok a niektorí na ňom na Silvestra a deň pred ním aj prespávajú. Pred výstupom sa mnohí zastavia v krčme, kde je nástenka s odznakmi a víťazné trofeje z hasičských a futbalových súťaží. Silvestrovské výstupy na Choč majú už dlhoročnú tradíciu. Mala ju aj miestna folklórna skupina Choč, na ktorú s pýchou aj nostalgiou zaspomínali jej členovia. „Vyše štyridsať rokov sme chodili spievať na všelijaké prehliadky, vystupovali sme v okolí Ružomberka, ale už nás nemal kto držať, tak sme sa rozpadli. Spievame už len v kostole, ale keby bol záujem, išli by sme zaspievať aj inde,“ povedali a na otázku, ktorá je typická valaskodubovská zanôtili: „Valaská Dubová obráť sa v kolečko, rozveseľ Bože môj to moje srdiečko...“ Keď dospievali, Jarolím Mlynárik zavelil: „A ešte túto si dáme: Vychodí vychodí spoza Choča hviezda...“ A do tretice pridali: Osemdesiat rokov mám a ešte sa nevydám, biely vrkôč, dva zuby, ešte mladosť zažívam...
Spievali naozaj pekne a keby vyhlásili súťaž superstar aj pre dôchodcov, možno by ju vyhrali. Dokonca majú aj svoje cédečko s vianočnými piesňami a čoskoro by malo byť na svete aj druhé s ľudovkami, chýba dorobiť už len obal. Obe nahral Igor Tulinský v kostole, kde hráva na organe. Na fašiangy chodí s bursovníkmi s Medveďom a Cigánkou po dedine a vyhráva na harmonike. Bursovníci chodia v krojoch, dievčatá majú typické šáfolky so strapcami a chlapci dva opasky – široký na páse a úzky pod zadkom. V krojoch chodia deti aj dospelí na veľké sviatky aj do kostola.
Domy horeli ako fakle
V roku 1835 obec vyhorela, zostala iba jedna ulica a šoltýstvo, kde pôvodne bývali dediční richtári. Žofia Kačníková mala vtedy 11 rokov. „To bola moja kalvária, nikomu by som to nepriala. Behom hodiny horela polovica dediny, dokonca aj hora. Bolo to 15. mája o jednej v noci. Domy boli vtedy slamou, šindlom pokryté, to ako keby fakle horeli. Bolo kriku, plaču, zvieratá ručali... Náš dom našťastie nezhorel. Môj otec zavolal kamarátov, tí si sadli na strechu, studňu sme mali vo dvore, tak len ťahali vodu a polievali. Veľa ľudí išlo po žobrote, charita čosi dala, pôžičky si pobrali, pomáhali sme si navzájom, ako sa dalo, aj sedem rodín bývalo v jednom dome. U nás bolo asi tridsať ľudí, štyria murári a jeden staviteľ, zaspomínala Žofia Kačníková a ukazovala mi staré fotografie. Píše svoju autobiografiu a spomienky na obec a dúfa, že jej niekto pomôže ich vydať, aby aj budúce generácie vedeli, ako sa kedysi v obci žilo. Píše aj básničky, vymýšľa a zbiera pesničky a vyšíva. S ihlou vie čarovať aj Marta Gregorová, ktorá mi priniesla ukázať zbierku vyšívaných obrusov. Jeden krajší ako druhý. Nechcelo sa mi veriť, že to dokáže napriek šiestim dioptriám.
Namaľoval dedinu aj cisára
Karol Duraj zase majstrovsky ovláda štetec a jeho obrazy sú ako živé. Visia na obecnom úrade aj v miestnej krčme. Niektorým turistom sa tak zapáčili, že si ich objednali, kúpili, a tak putovali napríklad do Poľska, Talianska, či dokonca do Brazílie. Väčšinou maľuje olejom na plátno starú dedinu podľa fotografií, ale aj Choč, krajinky a portréty. Jednému Holanďanovi sa tak zapáčil jeho maliarsky rukopis, že chcel, aby mu namaľoval kostol v Holandsku. Aj keď krajinu maľuje radšej ako portréty, namaľoval aj Jánošíka a cisára Františka Jozefa. „Na tento obraz som najviac hrdý,“ ukázal Karol Duraj na portrét cisára pána a dodal: „Kamarát mi priniesol jeho plagát z múzea, aby som mu ho nakreslil. Ale tak sa mi podaril, že som mu ho nedal a nechal som si ho pre seba. Jemu som potom namaľoval druhého.“
Karol Duraj onedlho oslávi sedemdesiatku a maľuje už asi päťdesiat rokov. „Je to môj koníček. Pracoval som ako nástrojár a vyrábal lisovacie formy, vypínače a zásuvky z bakelitu. Chodil som na kurzy, učili nás maliari Kolčakovci, občas náš prišla pozrieť aj Mária Medvecká,“ prezradil K. Duraj. Učitelia by boli na svojho žiaka iste hrdí. Dopočula som sa o ňom, že vie nielen pekne maľovať, ale je aj dobrý muzikant, harmonikár a chlap na všetko.
Čo nebude a čo (možno) bude...
Pred necelými desiatimi rokmi zasadil starosta pred obecným úradom lipu, pri ktorej je na kamennej tabuli vyrytý nápis: Lipka 4. výročia Ústavy SR a vzniku okresu Ružomberok, september 1996. Jozefa Fleisa som sa spýtala, čo sa v obci chystá v najbližších dňoch a mesiacoch. „Na budúci týždeň máme v pláne prekládku starých vedení aj stĺpov, lebo pri veternom počasí dochádzalo k výpadku elektrickej energie a bola tma v celej obci. Holé vodiče chceme nahradiť zaizolovanými francúzskymi káblami, bude v tom aj verejné osvetlenie, čiže už by nemalo dochádzať k výpadkom a tma už nebude. Pripravuje sa internetizácia a rozšírenie televíznych programov, teraz máme v obci dva programy a možno bude desať. Všetko záleží od financií, akú nám dajú cenovú ponuku, či na to obec bude mať. Pripravujeme aj zmenu územného plánu obce, veľa ľudí má záujem u nás stavať aj z okolia, lebo je tu pekné prostredie. Chceli by sme zrekonštruovať školu, ktorá patrila do minulého roku pod školu v Likavke a teraz patrí obci. Prevzali sme ju vo veľmi zlom stave, bývalý zriaďovateľ sa o ňu stral asi ako macocha o nevlastné dieťa, hrozilo dokonca jej zatvorenie. Je tam drahé elektrické kúrenie, ktoré by sme chceli prerobiť na teplovzdušné, vymeniť okná, fasády, zatepliť budovu... Treba nám asi dva milióny, hľadáme granty. Musíme vysporiadať cesty, 95 percent obecných komunikácií nie je majetkom obce, ale jednotlivých občanov. Musíme ich od nich vykúpiť, nemôžeme nič robiť, keď nemáme list vlastníctva. Bez toho nedostaneme grant, nemôžeme žiadať o dotácie, robiť kanalizáciu. Chceli by sme zrekonštruovať Dom smútku, dokumentácia je už pripravená. Kultúrny dom, ktorý si občania postavili sami svojpomocne pred vyše tridsiatimi rokmi, by tiež potreboval rekonštrukciu. Aby sme ušetrili energiu, bolo by dobré ho zatepliť a viac ho využívať.“
Elektrinu vraj vyrába vrtuľa z helikoptéry
Vo Valaskej Dubovej som sa dozvedala všeličo zaujímavé. Napríklad, že tu nakrúcali rozprávku Sokoliar Tomáš, Gábora aj Eža Vlkolínskeho aj muzikál o Jánošíkovi. Zahralo si v ňom vraj skoro pol dediny, komparzisti dostali za deň 50 korún a tí, čo chodili na koňoch, dostali až 110. Stretla som aj človeka, ktorý povedal, že je bratranec herca Ela Romančíka a že tento rok bol vo Valaskej Dubovej už trikrát.
Na Močile, kde kedysi močili konope, je v skale vytesaný trojuholník a tam si údajne Jánošík schoval svoje poklady. Mnohí ho hľadali aj v Sokole a niektorí hľadajú dodnes. Celý ho prekopali, ale zatiaľ nič nenašli. Po skale Sokole chodia aj horolezci a skalolezci. Kúsok ďalej Havrania skala alebo Havranovo.
V časti, ktorá sa volá Nemčík alebo Šungovo, bola kedysi prvá dedina, ale prepadla sa do zeme. Asi dáke zemetrasenie, povedal Paľo Čižmár v krčme. Ďalší mi prezradil, že keď bol mor, pochovali tam dve deti - siroty dolu hlavou a doteraz tam vraj počuť detský plač.
Na Choči sa ťažila železná ruda, ale už sa neťaží. Je tam veľa medveďov a sú tam aj vlci, tvrdil v krčme jeden poľovník, ktorý nechcel byť menovaný. Podľa neho je tam aj 250 kubíkov spadnutého dreva a nemôže sa s ním nič robiť, lebo ochranári zakázali. „Ale keď ho neodpraceme, padne pol Choča, zožerie ho kôrovec,“ myslí si poľovník.
Na kopci som videla čosi, čo mi zdiaľky pripomínalo veterný mlyn.
Paľo Čižmár tvrdil, že je to Edova elektráreň, ktorá vyrába elektrinu podľa toho, ako fúka vietor. To, čo mi pripomínalo veterný mlyn, je údajne vrtuľa z helikoptéry. Edo má vraj dve elektrárne: jednu na vietor a druhú na vodu...
Ďakujem Valaskodubovčanov na obecnom úrade, v Jánošíkovej aj „montérkovej“ krčme za informácie.
