Hrádočana Pavla Ruska netreba špeciálne predstavovať. Do povedomia verejnosti sa vryl predovšetkým ako spolutvorca prosperujúcej televíznej spoločnosti, ktorá výrazne zmenila slovenský mediálny priestor. Zaujímavejšie určite budú jeho predstavy a názory spojené s mikulášskym hokejom: „V detstve som sníval o tom, že sa stanem hokejistom. Práve na mikulášskom štadióne som absolvoval zopár tréningov, ale keď ma mama vítala dotlčeného, raz dokonca bez dvoch zubov, rodinná rada rozhodla, že môžem robiť hocičo iné, len nie hokej. Túžba študovať žurnalistiku ma zaviala do Bratislavy, kde som sa usadil a prežil niekoľko desaťročí, ale nech mi to hlavné mesto odpustí, stále som doma tu, v obkolesení tatranských končiarov. Ak môj dva a polročný syn raz zatúži po hokejovom drese, dostane do rúk práve náš mikulášsky, no musí si ho zaslúžiť.“
Čo sa skrýva za skratkou LI-PA?
Mal som skvelých rodičov, ktorí ma predčasne opustili. Krstné mená po nich zdedili deti Lívia a Pavol, odtiaľ teda názov LI-PA. Aj to je symbolický most návratu do môjho rodného kraja. Moja manželka je z Martina. Z týchto krokov vidieť, že u nás nevládne hokejový matriarchát. V Turci podporíme zdravotníctvo. Mimochodom, naša spoločnosť vlastní niekoľkonásobných majstrov republiky v squashi. Nemusíme sa hneď na nich podobať, ale je to dobrá inšpirácia.
Bude si to vyžadovať riadnu porciu trpezlivosti, aby sa tradičný liptovský fenomén stal ozajstnou šťukou v slovenskom rybníku.
Dostal som od života oveľa viac ako som si mohol predstaviť. Vidím tu okolo seba šikovných mladých ľudí, ktorí majú všetko pred sebou. Ak budú chcieť a podriadia tomu všetko, môžu sa dostať veľmi ďaleko. Musia veriť tomu, čo robia. Keď sa bude zdať, že nevládzu, musia vedieť, že sú iba na polceste. Najrýchlejšia kolektívna hra je aj o veľkom šťastí. V olympijskom štvrťfinále stačilo, keby bola Gáboríkova čepeľ o tri centimetre bližšie a mohli sme sa smiať. No predovšetkým to musí byť podložené tvrdou drinou a trpezlivosťou, ktorá nesmie skončiť po piatich prehrách v rade. Netreba chodiť ďaleko po príklady, keď ani skvelý štart nič neznamenal.
Kde vidíte vaše miesto v štruktúrach MHk 32 LI-PA?
Nechcem dávať metodické pokyny a kibicovať odborníkom do toho, ako sa má hrať hokej. Svoju úlohu vidím pri profilovaní vnútroklubovej atmosféry a vzájomných vzťahov, bez ktorých sa nikam nedostaneme. V duchu zdravého klubizmu a po dohode s Vlastom Škanderom, s ktorým sme spoločne drali lavice hrádockého gymnázia, chcem nad rámec zmluvy prispieť k tomu, aby boli všetky tímy od prípraviek až po extraligové áčko vybavené rovnakými dresmi. „Televizáckym“ chápaním musíme mať jasné v tom, kto je pred a kto za kamerou. Funkcionári sú tu kvôli hráčom a tí kvôli divákom. Na záver, lepšie povedané začiatok, mám jedno veľké želanie. Nech je sezóna 2006/2007 lepšia ako tá minulá a horšia ako tá, ktorá príde po nej. Keď sa to podarilo v neďalekej Žiline, prečo by to nemohlo ísť v kraji hokeju zasľúbenom.
