Takmer šesťtisíc detí na Slovensku žije bez rodičov. Nepatria nikomu. Ako sa na to pozerajú deti z úplných rodín? Vedia si predstaviť, že by si ich rodičia vzali opustené dieťa do rodiny? Štrnásťročný Jarko: „Viem, že moja mamina už nechce dieťa, lebo stále vraví, že má dosť problémov aj s nami. No možno aj hej, lebo keď spozná príbeh opusteného dieťaťa, plače. Nemôže uveriť, že niektorí ľudia opustili dieťa.“ Pätnásťročná Saška: „Neviem, či by som dokázala prijať nového súrodenca z detského domova. Pravdepodobne nie. Jeden brat mi stačí. Ale keby... Neviem si ani predstaviť, aké by to bolo...“ Pätnásťročná Eva: „Áno, vedela by som prijať súrodenca z domova. Tešila by som sa zaňho, že má rodinu, že už môže vedieť, čo je to láska rodičov.“
Detské domovy môžu zamestnať aj profesionálnych náhradných rodičov, a tak umožniť opusteným deťom vyrastať v skutočnej rodinnej atmosfére. Deti z klasického detského domova sa totiž často nevedia správať v reálnom živote, narážajú na množstvo problémov, ich emocionálny život je zranený. Vo svojich snoch si však maľujú láskavú mamku, starostlivého ocka aj roztopašných súrodencov. Pobyt v náhradnej rodine, kde by dieťa prijali a vychovávali s láskou, im pomôže sny splniť. Len nájsť odvahu prijať jedno z tých tisícov opustených detí, otvoriť mu dvere do srdca i do vlastného bytu bez predsudkov. Ďalšou možnosťou, ako podať ruku opusteným deťom, je výchova týchto detí v rodinnej bunke spolu s vlastnými deťmi, a tak prijať medzi seba bytosti, ktoré tiež dokážu povedať mám ťa rada, mám ťa rád, mamka, ocko. Len tieto slová sa z ich úst derú ťažšie pre zranenia, ktoré sme spôsobili my dospeláci.
Viac informácií i odpovede na otázky poskytnú na mailovej adrese detskecentrum@detskecentrum.sk.
Autor: -dp-