Manželia Valentína a Milan Krendželákovci pochádzajú z Ukrajiny. Na Slovensko sa prisťahovali pred ôsmimi rokmi po tom, čo museli opustiť svoj domov v Rovnom. Nechali tam všetko. Zariadenie aj nábytok. Vzali si len kufor s najnutnejšími vecami. Ich domov sa totiž nachádza v černobyľskej oblasti. A hoci od tragédie uplynulo dvadsať rokov, majú na ňu dodnes živé spomienky.
“Je to pre mňa veľmi, veľmi ťažké. Ešte nikdy a nikomu som o tom tak podrobne nerozprávala,” toto boli prvé slová 52-ročnej Valentíny, ktorá nielenže na vlastné oči videla následky výbuchu, ale takmer päť rokov pomáhala deťom zo zamorenej oblasti. „Teraz, keď je toto výročie, nechcem nič počuť ani vidieť, vypínam rádio aj televízor, lebo spomínať na to nie je vôbec ľahké. Deti nám zomierali na rukách,” hovorí so smútkom v hlase a slzami v očiach pani Krendželáková.
Pôvodne personalistka v stavebníckej firme totiž po tragédii dobrovoľne začala pracovať v nadácii, ktorá vyvážala deti a starších ľudí na pobyty do takzvaných čistých oblastí. Neraz sa jej počas rozprávania zlomil hlas a zaliali ju slzy. Spomienky totiž stále bolia.
Pamätný prvomájový sprievod
„Žili sme asi 300 kilometrov od elektrárne. A o výbuchu sme sa dozvedeli až prvého mája! Zobrala som svoje deti, syn mal vtedy päť rokov a dcéra osem, a šli sme na manifestáciu. Bola so mnou moja kolegyňa s dcérou. Vtedy za nami prišiel jej manžel Nikolaj, ktorý bol vojak z povolania a tichučko nám povedal: Olina, Valika, zoberte deti a poďte preč! Nevedeli sme, o čo ide. Vravela som mu, že nemôžem, veď som vedúca personálneho, musím tu byť. On nám zobral deti a povedal, aby sme prišli za ním domov. Keď sme potom prišli do bytu, pýtali sme sa, čo sa deje a čudovali sme sa, prečo má zatvorené okná. Vtedy povedal, že každý deň musím kúpať deti. Vraj: vybuchol nám Černobyľ! A stalo sa to už pred štyrmi dňami! Nikto o tom nevedel! Na prvého mája sme išli všetci veselí, usmievaví, niesli zástavy, tam boli zmrzliny, pivo, lebo na Ukrajine je to veľmi veľký sviatok. Oslavovali ho milióny ľudí a nikto o tom nevedel,” vysvetľuje zážitky, ktoré vyvolávajú zimomriavky pani Valentína.
Dodnes sa diví, že ani rozhlas, ani noviny, či televízia vôbec o ničom neinformovali: „Ja som tomu nechcela veriť. Dôverovala som svojej vláde a nevedela som pochopiť, ako to mohli nedať do tlače a neoznámiť ľuďom.” Tu sa Valike zlomil hlas a zaliali ju slzy.
Dobre platená likvidácia
Potom nastali hrozné dni. Ako sa čo najlepšie ochrániť pred „nepriateľom”, ktorého nevidieť a necítiť. Deti museli nosiť na hlavách čiapky, nemohli chodiť von, nesmeli byť na slnku a podľa možností sa ony aj dospelí museli čo najviac sprchovať. “Nikto nás však na nič neupozorňoval, neradil. Zrazu začali brať vojakov do Černobyľa. Išli aj plukovníci, majori. Myslím, že sa to volá mobilizácia,” hľadá správny výraz Valika a pokračuje: “Bolo to dobrovoľné. Kto vedel, o čo ide, nešiel tam, ale mnohí tam odišli, pretože za likvidáciu dostávali veľké peniaze a byty v Kyjeve. Robila som na personálnom a veľa mladých ľudí za mnou prišlo s tým, že odchádzajú do Černobyľa, aby si zarobili. Odhovárala som ich. Ale chceli to. A veľa ich potom zomrelo.”
Pípanie ju desí doteraz
Valentína Krendželáková urobila po havárii niekoľko závažných rozhodnutí. Začala pracovať v nadácii, ktorá vyvážala deti z černobyľskej oblasti na ozdravné pobyty. Ona aj ďalšie ženy absolvovali zdravotnícke kurzy, chodili po domoch a učili postihnutých, ako si majú pomôcť. „Tieto rajóny v oblasti Rovného boli naozajstným Černobyľom, pretože tu spadlo najviac odpadu po výbuchu elektrárne. Mali sme profesorov z Japonska, Ameriky, Anglicka, dali nám prístroje na meranie rádioaktivity. Vyzerali ako pero a pípali. Keď už to silnelo, znamenalo to, musíš odísť. To bola naša záchrana. Aj teraz, keď mi niekedy pípa mobil alebo budík, mám ešte strach,” opisuje V. Krendželáková.
Deti vyvážali do zahraničia - na Kubu, do Francúzska, Nemecka, Poľska aj na Slovensko, aby nejaký čas pobudli v takzvanej čistej zóne. Dvadsať dní v zdravom prostredí a na čistej strave pomohlo, aby sa z neho tie rádioaktívne škodliviny vyplavili a aspoň na rok bol organizmus ako-tak čistý. Nadácii, v ktorej Valika pracovala, sa napríklad podarilo vybaviť v Nemecku operáciu troch detí, ktorá im zachránila život. “Jeden chlapček mal šesť rokov, druhý deväť a dievčatko 12 a podstúpili operáciu v Mníchove, kde im vymenili kostnú dreň. Inak by dávno zomreli. Rodičia na to nemali peniaze, niečo zaplatili firmy a veľa urobili v Nemecku zadarmo,” spomína Valentína.
Syna štyri roky nevidela
Zatiaľ čo sa ona starala o tieto deti, jej vlastné boli doma. Synovi Milanovi sa však začal zhoršovať zdravotný stav, no dostal šancu, ako sa z postihnutej oblasti dostať. „Stále ho bolela hlava a bol veľmi bledý. Keďže sme Židia, mohol ísť študovať do Izraela. Vyhral konkurz a dostal sa tam do školy študovať matematiku. Keď odchádzal, mal 13 a pol roka. Domov sa vrátil o štyri roky. Niektorí sa ma pýtali: Ty si matka? Ako si mohla dať dieťa preč? Ale ja som vedela, že je to pre neho dobré. Dcéra Júlia zostala s nami doma a mala veľké zdravotné problémy.”
Zdravotným ťažkostiam neušli
Tým však neunikol asi nikto. Ani Valika, no nerada o nich rozpráva. A bohužiaľ, prejavili sa aj na jej najbližších. „Boh dal, že dcérka má dvoch synčekov. Jeden má 10 a druhý tri roky. Starší vnuk má však veľmi veľký zdravotný problém a lekári potvrdili, že súvisí s Černobyľom. Zdravotné problémy budeme aj teraz cítiť. Ešte aj teraz to vyjde najavo,” trápi sa starostlivá mama a stará mama.
Pred ôsmimi rokmi prišlo na Slovensko niekoľko desiatok rodín. Krendželákovci sa s mnohými poznajú a aj sa niekedy stretnú. O tragických udalostiach spred dvadsiatich rokov sa však neradi rozprávajú. Spomienky sú príliš smutné. „Bolí to. Veľmi to bolí. Ani najhoršiemu vrahovi by som toto nepriala. Tam zomierali deti. Na cintorínoch ležia samí mladí ľudia. Ani za milióny by som sa tam nešla pozrieť. Je to veľmi ťažké. Ale ďakujem Bohu a dobrým ľuďom, ktorí pomohli. Keď je jar, začínam žiť nanovo.”
