Už nie je veľa tých, ktorí prežili a pamätajú si 2. svetovú vojnu. Peter Ondrejka je jedným z mála. Keď sa skončila, mal dvadsať rokov. Siedmeho mája bude mať osemdesiatjeden. Kým v Liptove vítali osloboditeľov, on bol s bratom v lágri. Dodnes doma opatruje lágerenský preukaz... Navštívili sme ho v rodinnom dome v Ondrašovej a počúvali...
Bumažku mal zašitú za futrom
V 44. roku som skončil priemyslovku v Ružomberku, to som bol už odvedený ako branec. Nastúpil som do Harmanca do papierne a prišlo Povstanie. Tri týždne sme mali vojenský výcvik v Španej doline, prvá akcia bola v Čremošnom. Ešte predtým bol prepad proti Nemcom, tam zranili kamaráta Jána Ružičku, s ktorým som chodil do školy. Obsadzovali sme tunely, aby ich nevyhádzali Nemci do vzduchu. Potom prišiel jeden veliteľ a povedal, že kto chce a má zdravotné dôvody, môže ísť domov. S kamarátom sme boli obidvaja na srdce, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme domov. Zbalil som si kufor, dali mi bumažku, priepustku, že som civil a môžem ísť domov. Na stanici som sa výpravcu opýtal, ako idú vlaky do Mikuláša, ale povedal mi, že vlaky nechodia, tunely sú zamínované. Občas chodili iba prieskumné vlaky. Dva nákladné vagóny boli vpredu a stroj vzadu, keď narazili na mínu, predné vagóny vyhodilo, ale stroj sa ešte mohol zachrániť. Tak som išiel pešo do Štubnianskych Teplíc, odtiaľ išiel osobný vlak na Vrútky. Vošiel som do vlaku, tam chlapovi spod kabáta vytŕčala hlaveň automatu, išiel som do ďalšieho vagóna, tam boli zase Nemci. Hovorím si, toto neskončí dobre. Prišli sme do Príboviec a všetkým nám prikázali z vlaku vystúpiť, lebo bombardovali vrútockú stanicu. Vyskákali partizáni, Nemci aj civili a začala streľba. Vtedy ešte bola vňať na zemiačnisku, tak som sa tam schoval, kufor dal na hlavu a nech sa robí, čo chce. Keď sa bombardovanie skončilo, pustil som sa pešo poza Martin až som sa dostal ku kraľovanskému tunelu. Bola polnoc. Zrazu počujem: ,Stoj!´Svetlá mi zasvietili do očí. Boli to partizáni, pýtali sa, čo som, kto som, kam idem. Prezreli mi kufor a povedali, aby som si dával pozor, že za tunelom sú Nemci. A za tunelom počujem: ,Halt!´ Nemci mi tiež prehádzali kufor, ukázal som im pasíršaft a pustili ma. Partizánsku bumažku som mal zašitú za futrom. Viete, čo to bolo, keď som o polnoci okolo Váhu obchádzal? Dodnes neviem ako som prišiel na kraľovanskú stanicu. Ešte predtým som sa zastavil pri studni a pil som a pil, hádam až z Váhu som tú vodu ťahal. Okolo pol druhej som dorazil na stanicu a pýtal sa výpravcu, kedy ide vlak do Mikuláša. Povedal, že vlaky nechodia, všetko je zablokované, zamínované, cesty aj mosty. Ale zistil, že pôjde prieskummný. Na ňom prišiel kamarát Dežo Krčula, s ktorým som hrával futbal. Bol strojvedúci v L. Mikuláši, aj zavretí sme boli spolu. Bál sa ma zobrať, lebo všade boli kontroly a Nemci by ho podozrievali, že vedie partizána. Ale riskol to so mnou a šťastlivo sme sa dostali až na rampu.
Stopy v snehu
Prišiel som domov do Ondrašovej a mama na mňa vyvalila oči: ,A ty tu čo robíš?´ Chlapov z dediny pobrali a u nás bývali dvaja Nemci. Boli to zverolekári, lebo v Ondrašovej bol konský lazaret. Delá vtedy ťahali kone, boli konské povozy aj konské lazarety, ktoré sa sťahovali z miesta na miesto. Asi za dva dni sa lazaret sťahoval do Sučian. Po dedine pozbierali všetkých kriplov, starých aj chorých, čo vládali chodiť, lebo zdraví chlapi boli odvedení, že máme odšikovať tie kone do Sučian. Zobrali aj mňa. Keď som sa vrátil, povedal som, že idem radšej preč, lebo jedni Nemci síce odišli, ale už prichádzali druhí. Išiel som do Žiaru, potom do Beník, tam sa schovávali partizáni aj Židia. A tam nás chytili. Viete prečo? Nemci robili obhliadky na koňoch. Medzi Pavlovou Vsou a Bobrovčekom sa skryli pod most Litva a ešte jeden, Nemca zabili a s tým koňom išli na Beniky. Bol sneh, v snehu nechali stopy a tak nás Nemci našli. Utekali sme do hory, boli tam také drevené ploty, ani neviem, ako som ich preskočil. Litva bežal predo mnou asi dvadsať metrov, keď dostal dávku z guľometu. Nedalo sa ujsť, Beniky už boli obkľúčené. Tak nás všetkých zobrali, bolo nás tam asi tridsať, aj môj brat. Odviedli nás do Pavlovej Vsi na nemecké veliteľstvo, poobede doviezli mŕtveho Litvu a všetkých sa pýtali, či ho niekto nepozná. Nik sa nepriznal. Z Pavlovej Vsi sme išli pod nemeckým dozorom do Vlách, kde nás už čakala vetrieska a odviezla do ružomberskej sédrie. Zavreli nás do ciel, ženy na druhý deň pustili domov. Nemci nás brali nosiť uhlie na gestapo, večer a v noci chodili často opití a brali nás na vyšetrovanie. Bili, ťali, kopali, kde mohli. V cele boli s nami aj Židia, jedného zobrali a asi za dva týždne prišiel v nemeckej uniforme a hovorí:,Chlapci, nebojte sa, za týždeň aj vás vymôžem. ´Ale nevymohol. Židia mali peniaze, do bunkrov si za ne dali nosiť stravu. V škole sme sa učili, že vojnu vyhráva ten, kto má kapitál. A Židia mali peniaze, tak prečo nevyhrali vojnu? Lebo nechceli bojovať, pušku do ruky nezobrali...
Burgyňa a jeden zemiak na deň
V Ružomberku sme boli asi mesiac. V januári či februári 1945 nás skoro v tridsaťstupňových mrazoch nahnali po šesťdesiatich do svinských vagónov a odviezli do Novák, kde bol prechodný láger a odtiaľ asi po mesiaci do Štrashofu pri Viedni na nútené práce. Keď sme tam prišli, najprv nás odvšivavili, potom odfotografovali a dali nám čísla. Bývali sme v barákoch, okolo ktorých bolo pletivo napustené elektrikou, spali sme na zemi tak isto ako predtým v Novákoch. Strava bola ´fajná´ - každý deň to isté. Vo veľkej plechovke, v akej kedysi bývali marmelády, nám nosili burgyňu a v nej bol na osobu jeden zemiačik. Jedli sme priamo z plechovky rukami. Ak si daktorý zobral dva zemiaky, dakomu sa neušlo. V barákoch boli ploštice. Ploštice nejdú na každého, hovoria, že len na takého, kto má sladkú krv. Mňa mali obzvlášť radi a tak ma doštípali, že ma veliteľ poslal na ošetrovňu a dali mi injekciu. V lágri v Štarshofe som bol asi mesiac, potom som robil na gazdovstve. Tam boli zase blchy. Hlásili sme sa tam dobrovoľne pretože na gazdovstve bola väčšia šanca dostať sa apoň k dákemu zemiaku. Na gazdovstvo kúsok za Viedňou nás doviezli 7. marca 1945 a na ten deň spomínam dodnes, lebo som sa tam po dlhom čase prvýkrát vyspal a najedol. Na gazdovstve bola totiž slúžka z Trnavy, gazda bol Maďar. A tá slúžka nám doniesla za kýbel mlieka a peceň chleba do maštale, tam sme aj spali pri kravách.
Keď prišla fronta, z gazdovstva sme utiekli a vybrali sme sa domov okolo Neziderského jazera. Bolo tam krásne prostredie, upravené dvory, aké som ešte nevidel, vinice, ale nikde žiadneho človeka. Cestou sme chytili jedného koňa, bol slepý na jedno oko, potom druhého, našli sme starý koč a na ňom sme viezli batožinu. Mali sme plné vrecia potravín, lebo keď sa blížil front, Nemci mali príkaz vybrakovať sklady, aby Rusom nič nezostalo. Blízko gazdovstva bol civilný sklad a tam bolo všeličo, švajčiarske syry v tubách ako zubná pasta, polievky v konzervách aké ste chceli, ešte aj domov som doniesol... Do Ondrašovej som prišiel v máji, ale v októbri som už narukoval ako branec. Mal som ísť do Komárna, ale hrával som futbal v Ondrašovej, tak mi to vybavili do najbližších kasární v Dolnom Kubíne. Boli sme vlastne prvá armáda po fronte. Dostal som ruské bruky (nohavice) a nemecký plášť. Keď som prišiel domov hrať futbal a stará mama ma uvidela, zhrozila sa a hneď som sa musel prezliecť, lebo ten plášť bol ešte zakrvavený. Po výcviku sme išli do vojenskej školy do Žiliny a tam nám dali lepšiu uniformu. Odtiaľ nás poslali bojovať proti benderovcom, ktorí boli proti komunistom a chceli sa dostať na Západ.
Japonec ho volal do Argentíny
Na vojne som nebol celé dva roky, odpočítali mi pár mesiacov, čo som bol na východe v lágri. Ale to, čo som bol pri vojsku a v lágri mi teraz nepočítajú do dôchodku. Teraz dostávam dôchodok 7596 Sk, z toho skoro päťtisíc platím za elektriku, televízor a rádio a zostane mi necelých 2700 na živobytie, na dane, na smeti. Kamarátova dcéra robí v Rakúsku opatrovateľku, opatruje jednu starú pani lekárničku a teraz sa podržte. Povedali mi, že dostáva dôchodok 3800 eur, čo je asi 140 tisíc Sk...
Aj ja som urobil trošku chybu. Takzvanú 255-ku som si neuplatnil, mal som veľa roboty, nemal som na to čas a keď potom vyšiel zákon o odškodnení, poslal som aj žiadosť, ale nič z toho nebolo, aj keď mi Okresná vojenská správa v L. Mikuláši potvrdila, že som bojoval v SNP a doteraz mám lágerenský preukaz, že som bol na nútených prácach. Vyše 43 rokov som robil v papierňach v SCP v Ružomberku, ale do strany som nevstúpil. Boli za mnou, aby som podpísal, ale ja som nepodpísal. Povedali, že musím aj z viery vystúpiť, lebo nemôžem robiť vedúceho. Ale ja som odmalička bol vedený k viere, povedal som, nech ma dajú kam chcú, ale z viery nevystúpim. Dlho som robil majstra obrábacích strojov, spolupracoval som so zahraničnými firmami, s Nemcami, Poliakmi, Kanaďanmi, Fínmi aj Rusmi. Celulózku stavali Kanaďania, šéfom kanadskej firmy bol Japonec. Skoro každý deň chodil ku mne a dal mi ponuku ísť robiť do Argentíny, ale odmietol som. Asi zasiahla vyššia moc, lebo keď som odišiel do dôchodku, manželka ochorela a ja som jej robil desať rokov saniťáka. Kto by sa o ňu postaral, keby som odišiel? Teraz sa už jedenásť rokov starám o seba sám, deti sme nemali. Ešte ako tak vládzem, ale keď nebudem vládať, kto sa o mňa postará?
Odškodnenie sa zamieta...
Na návšteve u Petra Ondrejku so mnou bola aj jeho susedka Anežka Drbiaková a Jozef Kruták. Obaja sa o neho starajú a pomôžu, keď ich o to požiada. Pomáhali mu aj vybavovať žiadosť o odškodnenie za pobyt na nútených prácach. Jeho brat, ktorý bol v lágri s ním, poslal do Bratislavy žiadosť o odškodnenie a dostal 25 tisíc. Peter Ondrejka však nedostal nič. „Poslali sme žiadosť do Bratislavy na patričný úrad ministerstva vnútra. Odtiaľ odpísali, že žiadosť je v poriadku a obsahuje všetky potrebné údaje a že ju posielajú do Ženevy. Bolo mi síce čudné, prečo do Ženevy, lebo jeho brata, ktorý bol v lágri s ním, odškodnili z Bratislavy a o Ženeve nehovorili nič. Telefonicky som si overil, či je žiadosť v poriadku a v Bratislave mi povedali, že áno. Preto som bol veľmi prekvapený aj nahnevaný, keď zo Ženevy prišiel list, že žiadosť o odškodnenie sa zamieta, lebo nebol správne vyplnený formulár. Ten istý, o ktorom v Bratislave tvrdili - a máme to čierne na bielom - že obsahuje všetky potrebné údaje. Ak bolo treba niečo viac rozpísať, uviesť podrobnosti, urobili by sme to, keby nás na to úradníčky, ktoré to majú na starosti, upozornili a usmernili nás. Ale povedali, že všetko je v poriadku. O odškodnenie žiadajú starí a väčšinou nie príliš solventní ľudia. Nemôžu si dovoliť právnika, ktorý by to za nich vybavil a sami nevedia, ako postupovať. Ja som sa snažil pomôcť, komunikoval som s patričnými úradníkmi a nechápem, prečo to takto dopadlo. Mám z toho pocit, že tie peniaze musel niekto ,stopiť.´ Chcel som po tom pátrať a napísať ďalšiu žiadosť alebo odvolanie, posledný termín bol do konca roka 2004, ale pán Ondrejka už nechcel,“ povedal Jozef Kruták a dodal: „Je mi to ľúto, lebo by si to zaslúžil. Je to naozaj človek s veľkým č. Predal pol záhrady a pomohol pri stavbe katolíckeho kostola. Do kostola chodieva pravidelne, teraz, keď už zdravie tak neslúži, vozím ho autom každú nedeľu. Pri stavbe kostola sme sa vlastne bližšie spoznali. Bol jedným z hlavných iniciátorov toho, aby sa kostol v Ondrašovej začal stavať. Dovtedy bola len kaplnka, ľudí v Ondrašovej pribúdalo a už sa do nej všetci nezmestili. Je málo takých ľudí, ako on. Cez vojnu a v lágri prežil dosť bolesti a utrpenia, ale nehovorí o tom, neľutuje sa. Vzorne sa staral dlhé roky o manželku, keď bola chorá, a keď zomrela, staral sa o seba sám. Navaril si, opral a piekol výborné koláče. Pritom je skromný, sám sa nepochváli, ale vážili si ho v dedine aj v robote. Možno, keby išiel do tej Argentíny, bol by dnes bohatý. Je smutné, že starí ľudia, ktorí pre spoločnosť veľa urobili, sú dnes odstavení na druhú koľaj a štát na nich kašle...
