Chlad jarného dažďa sa derie pod kožu, bodla by teplá kávička. Mám smolu. Na úrade v Dovalove netečie voda. Už od februára a nielen na úrade. Ani okolité domy nemajú pitnú vodu. V tejto mestskej časti sú v plnom prúde výkopy pre kanalizáciu, miestni podozrievajú robotníkov, že pri výkopoch niečo porušili. Voda sa jednoducho stratila. Vodári zas tvrdia, že prípojky k domom sú veľmi plytko, a tak zamrzli. Žeby nerozmrzli ani teraz, keď už je máj vo dverách? Problém s netečúcou vodou poskakuje, ale kto chce piť, musí si po vodu ísť do materskej školy. My sme si ju zabudli priniesť, takže žiadna káva ani teplý čajík neboli. Možno nabudúce.
Nepomukov palác v Budapešti, v ktorom dnes sídli Maďarská akadémia vied, si Slováci zo šiesteho budapeštianskeho obvodu považujú rovnako ako aj Dovalovci. Veď tento palác sa stal súčasťou svetového kultúrneho dedičstva a hoci by ho maďarskí Slováci radi do svojho vlastníctva, miliardová stavba je zatiaľ len ich snom. Ale bola dobrou príčinou na prebudenie priateľstva medzi Dovalovom a Slovenskou samosprávou v Maďarsku. Slováci z maďarského hlavného mesta pod vedením Ladislava Petra sa totiž pred tromi rokmi pustili do pátrania po Nepomukovi, stopy ich priviedli do Dovalova a dnes už má Ján Nepomuk Bobula pamätnú tabuľu v Budapešti. Nadviazané priateľstvo naberá na sile a vzájomné návštevy sa začali opakovať. Dokonca sa rodí myšlienka pomôcť našim v Budapešti a prichýliť ich deti na výmenných pobytoch na Slovensku, aby nezabudli reč svojich predkov. A pre istotu každá návšteva z Dovalova v Maďarsku prinesie kamienok z Belej, či starootcovský rozmarín, alebo iný typický darček pre tento región.
Skromnejší Nepomukov dom v Dovalove sa zas premenil na obydlie chalupárskeho typu, nápis na hrade v izbe hovorí, že sa tu narodil Ján Bobula, neskorší podnikateľ, poslanec a verejný činiteľ, ktorého súčastníci už nežijú (zomrel v roku 1903), a tak nám o ňom nemohli narozprávať klebietky, spoľahli sme sa len na kroniku.
Boľačky, ktoré voliči spočítajú
Samotná mestská časť L. Hrádku však podľa posledných štatistických záznamov v matrike je domovom pre 1094 ľudí. Žiaľ, starí odchádzajú, detí sa rodí málo, mladí migrujú za prácou, viacerí za novým bývaním do okolitých obcí. V poslednom období sa v Dovalove postavili len dva rodinné domy. Ak by sa boli napĺnili ambície Dovalova o odčlenení mestskej časti od L. Hrádku v roku 2002, príprava stavebných pozemkov a výstavba bytov by bola jednou z priorít. Ideálna poloha katastra poskytuje možnosti vytvorenia rozsiahlejších stavebných obvodov. Vedenie mesta výstavbu spojenú s rozvojom a pritiahnutím ľudí na územie nepreferuje a nevytvorilo doteraz na ňu vhodné podmienky. „Bolo by nás viacej a možno by sme neboli museli zatvoriť školu. Ťažko sa mi zmieruje aj s neefektívnou, neperspektívnou prístavbou pri škole na Hradnej, ktorú navštevujú z väčšej časti nehrádocké deti. A naši žiaci nemajú nárok ani na vyplácanie cestovného, kedže sme mestskou časťou L.Hrádku. Samostatné Dovalovo by napredovalo vo všetkých oblastiach určite rýchlejšie,“ rozohňuje sa poslankyňa a predsedkyňa komisie mestskej časti Dovalovo Zdenka Jurčová. Dovalovské deti zväčša odišli na Hradnú. Budova evanjelickej cirkvi, v ktorej bola škola šesťdesiat rokov a je stále v dobrom technickom stave, s pristaveným novým ihriskom, ostala stáť nevyužitá aj s pamätnou tabuľou, ktorú na nej odhalili len necelý rok pred jej poslednými dňami. Dlho neboli spokojní s týmto riešením ani rodičia, ani deti. „Ak sa raz škola zavrela, naspäť to už pôjde ťažko,“ vyjadruje svoj smútok Z. Jurčová. „A nezrátajú nám to aj voliči? Možno i s poštou, ktorá tu bola celé roky. Dnes už nie je. Ekonomické pomery donútili Slovenskú poštu zrušiť ju. Situáciu sme riešili, našli sme prostriedky aj priestory, chvíľu bola pošta v rodinnom dome, no majiteľ dosť skoro zutekal z boja a dnes styk s poštovým úradom v L. Hrádku sprostredkováva doručovateľka. Niektorí obyvatelia ju vyčkávajú pred kultúrnym domom, aby jej zverili peniaze či list, ale mnohí si už radšej riešia veci inak. No len jedna cesta s listom na poštu do L. Hrádku stojí dvakrát deväť korún...“
Ďalšou boľačkou Dovalova je turistická ubytovňa na začiatku obce pri ceste z mesta. Prístavba, ktorú začal jeden z jej bývalých prenájomcov, čaká stále na dokončenie a hoci niekedy budova pritúlila na noc aj osadenstvo celého autobusu, dnes práve ubytovňa chátra.
Bude ťaženie za erbom víťazné?
Obec má svoju históriu počítajúcu na stovky rokov, v októbri tohto roku oslávi okrúhliny – šesťstodesiate výročie svojho vzniku a už niekoľko rokov pokukuje po svojom erbe. Návrh prezrela aj heraldická komisia pri Ministerstve vnútra SR, usúdila však, že nie je postačujúci, a tak ho zatiaľ zamietla. Pritom návrh vychádza z pôvodného pečatidla, ktoré sa zachovalo na fare, ba motív je aj na oltári rímsko-katolíckeho kostola. Ťaženie za schválením erbu sa začalo pred desiatimi rokmi i peniažky vo výške stotisíc korún mesto Dovalovu prikleplo. Martin na koni trhajúci si svoj plášť, aby prikryl ležiaceho chudáka, bude musieť však ešte chvíľu počkať, kým ho na svetlo súčasnosti vynesú silné argumenty pri dokazovaní jeho minulosti. Financie zatiaľ mesto stiahlo a preinvestuje ich na osvetlenie. Farebný erb však nesie v sebe veľa modrej a to je farba nádeje...
Divadelný medveď, Potvorka a Starý zaľúbenec
Dovalovci stavili na domácu kultúru, ale nehovoríme o papučovej. Nakupované programy sa však u nich až tak neujali. No kultúrny dom puká vo švíkoch, keď v ňom hrajú domáci. Nacvičených programov nie je málo – istia ich ochotníci a deti z materskej a základnej školy. Každé dva roky, keď nie je v L. Hrádku jarmok, zorganizujú Poďakovanie za úrodu, každý rok Deň matiek, vianočný program a minimálne raz do roka je premiéra divadelnej hry ochotníkov z Ataku9. Libuša Števčeková má však ťažké srdce na Mestské kultúrne stredisko (MsKS) v L. Hrádku: „Atak 9 je jediný divadelný súbor na území mesta, no ešte ani na jednom predstavení nebol nikto z MsKS, cítime to ako nezáujem o nás. Pritom chodievame hrávať do okolitých dedín. Bolia ma aj nedostatky nášho kulturáku – nepotrebný starý inventár, ktorý sa vraj nedá odpísať, v zime zima... Na druhej strane musíme pochváliť, že sa ho podarilo vyčistiť, natrieť podlahy, dvere, vymaľovať časť priestorov, splynofikovať divadelnú sálu, zrekonštruovať sociálne zariadenie,“ dopĺňa Zdenka Jurčová.
Divadelný súbor Atak 9 tvorilo deväť ľudí, z pôvodných tam ostalo len päť, ale divadlo nacvičuje vždy tak šestnásť – sedemnásť mladých vo veku 14 až 22 rokov. Chalupkova fraška Starý zaľúbenec bavila Dovalovcov a okolité dediny doteraz, dnes uvažujú o Kubovi, ale len ak to zvládnu mladí. Dospelákov zatiaľ nechcú medzi seba. V detskom súbore Dovalovček, kde sú prevažne deti z materskej školy, je situácia iná, tam vystupujú niekedy s deťmi aj rodičia a ročne pripravia asi osem predstavení. Len učiteľky mrzí, že pre tých najmenších okrem liptovskomikulášskej súťaži Potvorka, nie je na Slovensku iná, ktorá by brala do úvahy túto vekovú kategóriu samostatne. Aj na krajskej súťaži Divadelný medveď sa predstavovali medzi vyzretejšími hercami.
Z každej kroniky troška
Na úrade v Dovalove sú dve veľké kroniky, pod pazuchu by ste ich neschovali ani veľkosťou, ani obsahom. Tá prvá sa navyše rodila spätne: v roku 1967 ju začal písať Eduard Kompiš a pátral aj po minulosti, od roku 1986 zápisy robila Ružena Kučerová, dnes do nej píše i kreslí Viera Boďová. Jedna z legiend o vzniku názvu obce hovorí, že pri obchodných cestách si kupci nechávali svoj statok ďalej od domov z dediny, zvyčajne pri válovoch. Samozrejme, do legendy sa vplietla aj láska i peniaze. Múdra dievčina v dávnej minulosti rozhádaným obchodníkom poradila hodiť mešce s bohatstvom do válova a názov obce bol na svete.
Svoje miesto v kronike majú aj prezývky obyvateľov, bez nich by sa ťažko určovalo, kto je kto. Zaužívali sa v minulosti, živé sú aj dnes, veď ako by ste rozoznali o ktorého Jurču, Cibulu, Švihru, či Števčeka ide? A tak prezývky pomáhajú: Čučka, Kozáčik, Heršlík, Buncko, Povedák Piťúch, Fizoliak, Hozeľský, Búger, Dido, Kyšter, Kortina, Guliak, Okoličan, Portaš, Králik. Javorka, Kurátor Zlatých Ruman Kukučka... Okrem iného v jednej z kroník ma zaujali stránky o Marcelovi Špiakovi, ktorý niekoľko rokov vyrezáva džbány, črpáky, postavičky, ozdobné predmety. K tejto záľube ho posotila choroba, spočiatku pracoval len s koreňmi, neskôr upravoval samorasty. Celkom presne sa pamätá na svoju prvú sošku – bola to postavička ženy v sude s vykasanou sukňou. Nič zo svojej tvorby nepredáva, ale rozdáva svojim vnučatám, priateľom a známym. A keď jeho žena nemá vhodný prívesok k odevu? Jednoducho jej ho vyrobí. Vyrezal aj sošky do kostola.
Minulosť Dovalova je pestrá.
Kedysi tu bol notársky úrad aj pre ďalšie obce (L. Kokava, Pribylina, Podbánske), okrem J. N. Bobulu má v Dovalove korene básnik Milan Jurčo, pôsobila tu rodina Gašperíkovcov, ktorí vynikali v hospodárstve a všelárstve, posledný z nich Juraj bol vynikajúcim chemikom. O včely a ovocné stromy sa zaujímal aj ďalší „vedátor“ Alexander Lauf, ktorý dostal takmer šesťdesiat rôznych ocenení.
Krásu má Dovalovo vo vienku
„Je to jeden z najkrajších kútov pod Tatrami, kde je na jednej kope veľa pekných vecí. Na ceste do Dovalova hrad, jazierko, Skalka, Belá, Kriváň. Tie dva naše kostolíky si doslova vypýtali nočné osvetlenie,“ nadchýna sa Z. Jurčová, manželka známeho cyklistu Milana Jurču a matka ďalších dvoch úspešných cyklistov Mateja a Milana. Keď sa opýtam, či pre toto všetko tu ostala žiť, keď jej domovom bola predtým Bratislava, tak akosi zaľúbene sa usmeje a spomenie rýchle rozhodnutie ostať v Dovalove po jednej z dovoleniek u starých rodičov Jurčovcov. Podobne krásy Dovalova učarovali aj Kornelovi Jurčovi, ktorému sa do nich zamiešali aj spomienky na mladosť: „Nikdy mi z pamäti nevymizne Lazík, Hradská hora, Belá, Sihoť a najkrajšie lúky na Slovensku – tie dovalovské. Mám v živej pamäti, ako sme za tmy ešte driemajúc putovali za otcom na Šramovskú a až na Petrmáň pokosiť, kým nezačne slnko prihrievať. Veselšie bolo, keď prišli ženy s fruštikom a roztriasali radky. Ujúkanie sa ozývalo, ajjajáááj.“
Ovciam spieval aj Michal Dočolomanský
Jar v Dovalove vonia oráčinou, z kanalizácie rozkopanými úzkymi ulicami, brigádami, tradíciou. Niekedy vraj mal potok Dovalovec úhľadne vykladané koryto kameňmi z Belej, čas ho zaniesol, a tak pri upratovaní v obci, na brehoch potoka i v Dovalovci zaplnili brigádnici v minulosti niekoľko kontajnerov. Jarná očista. Tradíciou sa stalo zlučovanie oviec na jar a ich vítanie v jeseni. Pri zlučovaní rozprával do obecného rozhlasu bača Albert Šimrák o živote na salaši, o tom, čo si tam varia, čo jedia, ako spávajú, pomedzi to zahral na fujare. Pri vítaní oviec spieval z nahrávky aj Michal Dočolomanský zo Skla maľované. Stavanie májov, licitácia ich kmeňov, filmy Dana Surovčeka zo života obce, jánske vatry, ktoré zapaľujú Jánovia, činnosť občianskeho združenia Doména, speváckeho zboru evanjelickej cirkvi, prebudenie futbalistov, ochotníkov, činnosť strelcov na bežiaci terč, detský občasník Dovalovníček, evanjelický časopis Dovalovské mosty, priemyselná zóna na okraji Dovalova – to všetko farbí život mestskej časti pri L. Hrádku.
„A ešte tu máme aj chalupárov v rodičovských domoch najstaršej časti Dovalova, ktorí prichádzajú v teplejších mesiacoch najmä z Bratislavy za oddychom, za turistikou a aj za pobytom na salaši,“ hovorí Z. Jurčová. „To však nie je celkom pravda, lebo Dovalovo nemá svoj vlastný salaš, hoci oviec v obci je dosť. Už vlani letovali na salaši v Pribyline.“
Autor: Dagmar Poliaková
