Po stretnutiach s určitými ľuďmi sa mnohí stávame o čosi lepšími. Aspoň nachvíľu, kým nás opäť nepohltia každodenné starosti bežných smrteľníkov. Zažiť pocit „lepšieho ja“ nám nedávno doprial aj nevidiaci Marek Kubačka. Zo svojho hendikepu vyťažil maximum. Bojovnosťou a húževnatosťou dokázal to, čo by sa mu pravdepodobne nikdy nepodarilo, keby bol zdravý.
Dnes už plnoletý Dolnokubínčan prišiel o zrak v deviatich rokoch. Spolu s kamarátmi z ulice sa vtedy vybral opekať špekáčiky k rieke, hneď vedľa nelegálneho smetiska. Nič netušiace deti na ňom našli okrem iného aj náplň z akéhosi spreja, ktorou sa snažili „priložiť“ do ohňa. Netreba hádam ďalej pokračovať v tom, čo nasledovalo. Po výbuchu sa všetky deti rozutekali, až na Mareka, ktorému sa v priebehu pár sekúnd od základov zmenil život. Duchaprítomnosť si vtedy našťastie zachovalo aspoň jedno dievča, ktoré okamžite odbehlo privolať pomoc dospelých. Marek si na prvé okamihy po nehode nespomína, zato jeho rodičia na ten strašný deň nikdy nezabudnú. „Vyrovnávali sme sa s tým veľmi ťažko. Pýtali sme sa, prečo práve my, prečo náš syn?“ hovorí chlapcov otec Eugen Kubačka. „Nezostávalo nám však nič iné, ako sa s týmto údelom čo najskôr vysporiadať. Uvedomili sme si, že netreba hádzať flintu do žita a musíme bojovať ďalej. Radili sme sa s psychológmi a tí nám odporúčali, aby sme Marekovi zabezpečili dostatok aktivít a záujmov. Marek bol, a aj je temperamentné dieťa, nečinnosť by jeho psychike určite nepomohla.“
Marek prišiel o zrak v marci a už nasledujúcu zimnú sezónu stál spolu s otcom na lyžiarskom svahu pripravený popasovať sa nielen so zjazdovkou, ale aj s celým svojím životom. „Strach som nemal. Mal som dobrého navádzača,“ povie mladík a s uznaním kývne hlavou smerom na otca. „Pre nevidiaceho lyžiara je dôležitý neustály hlasový kontakt. Nepísaným pravidlom je, že keď lyžiar nepočuje hlas svojho navádzača, zastane. Pokiaľ počujem hlas, viem, že je všetko v poriadku a môžem v jazde pokračovať,“ dodáva. „Ja tomu hovorím slepá dôvera,“ zasmeje sa otec. Marek je vlastne priekopníkom zjazdového lyžovania u zrakovo postihnutých športovcov. V čase, keď s touto aktivitou začínal, sa totiž nevidiaci venovali hlavne bežeckému lyžovaniu. V súčasnosti je na Slovensku jediným zjazdárom súťažiacim v skupine B1. Do tejto kategórie zrakovo postihnutých pretekárov sa radia ľudia s úplnou absenciou videnia. Po nej nasledujú „bé dvojky“, ľudia so zvyškom zraku, ktorí sa dokážu orientovať v priestore, a „bé trojky“, čiastočne nevidiaci lyžiari. Na svetových šampionátoch patrí do skupiny B1 len jeden pretekár, istý Talian.
Tento rok sa Marekovi splnilo to, po čom túži každý športovec. Zúčastnil sa paralympiády v Turíne. „Bolo to niečo celkom iné ako preteky, ktoré som dovtedy absolvoval. Jednoznačne najväčším zážitkom bol pre mňa otvárací ceremoniál na turínskom štadióne, kde nás vítalo štyridsaťtisíc priaznivcov. Tlieskali, vískali, predvádzali ohromné ovácie,“ s nadšením si zaspomínal na nedávne podujatie v Taliansku 18-ročný študent zdravotníckej školy v Levoči, kde navštevuje odbor masérstvo. Polovičným úspechom každého nevidiaceho lyžiara je jeho navádzač. Okrem špičkovej techniky, prostredníctvom ktorej spolu komunikujú, musia byť perfektne zohratí aj v samotnom dorozumievaní sa počas zjazdu. Dôležité sú nielen slová, ale i každá odchýlka v intonácii. Najčastejšie používaným jazykom medzi navigátorom a nevidiacim lyžiarom je angličtina. Uprednostňuje ju aj Marek. „Je zvučnejšia ako slovenčina a v zime, keď človeku mrznú ústa, sa lepšie vyslovuje anglické „go“ ako slovenské „ideš“,“ vysvetľuje. Mareka sa pred niekoľkými rokmi ujal navádzač Jozef Cirbus, ktorý zhodou okolností vtedy ukončil spoluprácu s iným zrakovo postihnutým mužom. Odvtedy tvorí s talentovaným Oravcom nerozlučnú dvojicu.
Okrem lyžovania sa Marek intenzívne venuje aj cyklistike, plávaniu a turistike. V pohybe našiel chuť a zmysel do života. „Ale hlavne slobodu a pocit, že napriek tomu, že nevidím, sa dokážem rýchlo pohybovať.“ Marekovi nerobí žiadny problém ani práca s počítačom, rôzne opravy či fotografovanie. Má stále vynikajúcu predstavivosť. Keď berie do rúk telefón, predstavuje si, aký má tvar, akej je farby a čo sa asi zobrazuje na displeji. Pamätá si veľmi dobre aj to, ako vyzerajú jeho rodičia, brat, priatelia. Pri výbere oblečenia dáva prednosť modrým odtieňom, modrá farba je totiž jeho najobľúbenejšia. Svoj hendikep si uvedomuje len pri cestovaní, kedy je odkázaný na pomoc druhých. Nad tým, ako by mala vyzerať jeho budúcnosť, Marek ešte príliš neuvažuje. Istý si je ale v tom, že sebaľútosť už do jeho života nepatrí. So svojím osudom sa zmieril. „Sú ľudia, ktorí sú na tom ešte horšie ako ja. Nemôžem sa donekonečna pýtať, prečo práve ja, treba si vziať od života to, čo mi ponúka.“
