Život je plný paradoxov! V apríli, v termíne kedy sa uskutočnili Mikulášske dni v Bratislave, vystavoval v ambicióznej galérii Ardan svoje pozoruhodné výtvarné diela Záboj Bohuslav Kuľhavý. Patrí k najvýznamnejším slovenským výtvarným umelcom v súčasnosti. Organizátori z Liptovského Mikuláša však dokonale odignorovali výstavu svojho rodáka a zachovali sa prinajmenej nekultúrne.
Slávny liptovský rodák sa narodil 9. februára 1937 v Závažnej Porube. Stredoškolské štúdiá absolvoval v Liptovskom Mikuláši, v polovici päťdesiatych rokoch odišiel do Martina. V roku 1964 sa presťahoval do Bratislavy, kde žije a tvorí dodnes (s výnimkou dvojročného pobytu v USA v rokoch 1987 - 88).
Vzťah k Liptovu
Nefalšovaný, nepatetický vzťah k Liptovu je permanentne prítomný v živote i v bohatej tvorbe Kuľhavého. Keď v roku 1988 vydal interesantnú knihu esejí Márne volanie, neváhal narušiť zaužívané lineárne zvyklosti a medzi kapitoly s odbornými maliarskymi problémami vsunul aj svieže rozprávanie o rodnej obci (Nero a Mica) a úsmevný zážitok z návratu do rodného Liptova (Zabíjačka á la Martin Kukučín). Pohnuté vojnové udalosti interpretuje cez prizmu ľudskosti - ukážka je z kapitoly Nero a Mica:
Vo februári 1945 (ôsmeho), deň pred mojimi narodeninami sme evakuovali. Z Poruby do Liptovského Jána, potom večer sme prešli do Liptovského Hrádku. Ráno do Vavrišova. Náš domov „obnášali“ dva koníky, voz, na ktorý sme naložili to najpotrebnejšie. Za vozom sa poberala uviazaná kravka s jalovičkou. Takto sme prišli do Vavrišova a nejaký čas sme tam mali pobudnúť, Paľo, starší brat, hneď začal snoriť v novom prostredí, tu sa pritočil, tam sa poobšmietal, takže celkovú „vojenskopolitickú situáciu“ mal ako na dlani. Všímal si najmä „vojenské“ kone. Tak tomu bolo, aj keď sme sa opäť sťahovali, tentoraz do Hýb, bitka pri Liptovskom Sv. Mikuláši sa mala predĺžiť.
Paľo opäť snoril. Po pár dňoch celý zadychčaný „priletel“ za otcom: „Otec, ruskí delostrelci idú ďalej, majú žrebnú kobylu, vymenili by ju za nášho koňa!“ Otec boli zaskočený, ale po chvíli pristali. Nuž a tak v prvých jarných dňoch roku 1945 prišlo na svet utešené stvorenie – dlhé hrubé chlpaté nohy „samé kopyto“. Po pár dňoch, len čo sa postavilo žriebä na nohy, poberali sme sa ďalej. Tetka Ďumbalovie mi ešte strčili do vrecka chlieb so „švankésom“ (tlačenkou). Pri Poprade boli vyľudnené dediny po nemeckých kolonistoch, ktorí odišli spolu s wehrmachtom. Pole boli treba obrobiť, načo sme mali Ďumbalovcov vyjedať?
Roky dozrievania
Už v ranom detstve sa rozhodol stať sa maliarom. Tomuto rozhodnutiu podriadil celý svoj život a v nevyspytateľných zákrutách života neváhal obetovať takmer všetko: rodinu, zdravie, majetok.
Po skončení stredoškolských štúdií v Liptovskom Mikuláši sa nedostal na štúdiá na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. A tak sa z rodnej obce odsťahoval do Martina, kde v tamojších Turčianskych strojárňach prijal miesto návrhára – výtvarníka. Začal maľovať, stal sa autodidaktom.
Podobne, ako pred ním Vincent van Gogh, Pavol Gaugin, či slávny colník Henri Rousseau. V Martine sa dostal do kontaktu s tamojšou kultúrnou verejnosťou, ktorá nadväzovala na bohaté tradície slovenskej kultúry z minulosti. Stretával sa tu so skupinou starších umelcov (M. Benka, Ľ. Fulla, V. Hložník) i mladších (E. Púček, M. Marček, M. Laluha).
S Milanom Laluhom prežili maliarske roky, o ktorých hovorí: „Myslím, že som mal veľké šťastie, veľké šťastie pre mňa, že mojou morálnou autoritou v tých rokoch sa stal práve Milan Laluha, s metódou charakterizovanou jeho vlastnými slovami – rob čo chceš, a ako to chceš. Po svojom.“
To boli časy!
V roku 1961 bol prijatý do stavovskej organizácie Zväzu slovenských výtvarných umelcov a v zápätí sa zúčastnil na retrospektívnej výstave Slovenské výtvarné umenie v Jazdiarni Pražského hradu. Na túto výstavu dnes spomína takto: „Bol som už päť rokov profesionálom. Bratislava tých čias kypela kultúrnym aj politickým dianím, akoby výstava v Prahe spustila stavidlá sviežej vody, rezkého toku, ktorý naberal na sile a prejavil sa nakoniec ako Pražská jar. To boli časy! Dokonca pražskí taxikári vedeli, kde je výstava slovenských výtvarníkov a čo sme to vlastne“ vyviedli.“
Prvú samostatnú výstavu mal v roku 1963. Odvtedy prešiel vo svojej tvorbe dlhú cestu od realistických maliarskych polôh, cez osobitú recepciu kubizmu a poeticko – imaginatívnu tendenciu, opierajúcu sa o nadrealistické východiská, až k originálnemu post modernému výtvarnému prejavu, ktorý nemá na Slovensku ani v Európe adekvátny pendant. Ocenila to aj medzinárodná kritika pri príležitosti usporiadania výstavy Danuvius 1968 v Bratislave, na ktorej reprezentoval slovenské umenie vedľa takých osobností svetového výtvarného umenia ako boli a sú Peter Bischof, Frank Stella, Horst Antes a iní.
V roku 1969 mal samostatnú výstavu v londýnskej Lasson Gallery of Modern Art. Spomenutá výstava sa stretla s pozitívnou odozvou v odborných i verejných kruhoch. Sám autor uviedol svoje diela na výstave týmito slovami: „Staromajstrovská a súčasná maliarska tvorba sú dve rôzne strany toho istého problému. Pri obidvoch obrazová plocha pokrytá farbami je pocitovým výsekom častí celku... – Nevolám: dole so staromajstrovskou a súčasnou maliarskou tvorbou. Naopak. Učme sa, kde je to potrebné, ale kráčajme ďalej. Tí, ktorí sú nám blízki, sa nebudú pýtať, ako sme ich uctievali, ale čo sme vykonali. - Môj výsledok nechce vytvárať nový maliarsky smer, ale je pokusom o nový systém.“
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch realizoval niekoľko samostatných výstav doma i v zahraničí (Bratislava, Praha, Viedeň, Budapešť), ktoré vzbudili záujem verejnosti, galérií, múzeí a súkromných zberateľov umenia. Úporné hľadanie novej podoby maľby prinieslo svoje výsledky v podobe vytvorenia systému – usporiadania rôznych maliarskych štýlov na obraze. Historik umenia Ľudovít Podušel v reprezentačnej monografii Záboj Bohuslav Kuľhavý (Vydavateľstvo FO ART, Bratislava 2003) o tomto medzníku Kuľhavého maliarskej tvorby konštatuje: „Postihol mnohovrstevnosť a rozpoluplnosť súčasného života, štrukturovanosť a dynamickosť jeho jestvovania ako aj jestvovania sveta v rôznych historických obdobiach v ich jednotlivých článkoch a v komplexe. Možno povedať, že vďaka tomuto autentickému maliarskemu prístupu sa zrodilo množstvo jeho polyekranových obrazov zostavených z niekoľkých svojbytných plôch, medzi ktorými zdanlivo chýba vnútorná súvislosť, no na druhej strane túto súvislosť vyžarujú ony sami ako niečo identické, priamo hmatateľné... Zvláštny dôraz pritom položil na rovnomerné farebné „vyžarovanie“ týchto polôh tak, aby výsledok nebol rinčaním kontrastov, ale znením harmonických akordov, zborovým spevom členov orchestra účinkujúceho na obraze, alebo priamo v obraze.“
Predbehol dobu...
V roku 1987 odcestoval Záboj Bohuslav Kuľhavý do USA, kde absolvoval dvojročný pobyt. Usadil sa vo Westporte neďaleko New Yorku, stal sa členom spoločnosti umelcov Westport Arts Center, Sono Gallery Norwalk, Silvermine Arts Center – New Canaan. Za najväčší umelcov úspech možno považovať získanie odborného certifikátu, ktorý mu za jeho maliarsku tvorbu udelilo Metropolitan Museum of Art v New Yorku v roku 1989.
Nedávno skončená bratislavská výstava potvrdila, že v dejinách slovenského výtvarného umenia mu zaslúžene patrí popredné miesto. Jeho obrazy sú svieže, nové a inšpiratívne. Účinok Kuľhavého umenia na človeka súčasnosti hodnotí milovník výtvarného umenia a návštevník jeho výstavy, spisovateľ a diplomat Anton Hykysch takto: „ Pre mňa sú Bohušove obrazy dialógom s magickým svetom. V tomto sú jeho obrazy vyjadrením túžob človeka kdekoľvek na svete. V tom je Kuľhavého slovenskosť i svetovosť zároveň. Tento tvrdohlavý chlapec z Liptova sa nebojí spoznať Ameriku, aby zistil, že túžba človeka po magickosti je rovnaká v Bratislave ako v Metropolitan Museum of Art v New Yorku či Závažnej Porube. Je to závažná túžba a Kuľhavý smelo kráča v ústrety tomuto volaniu z neznáma.“
Namiesto epilógu
Záboj Bohuslav Kuľhavý patrí k dvojdomým autorom. Ako maliar bravúrne vytvára štetcom magický svet obrazov. Rovnako bravúrne narába so slovom, odvážne sa vyjadruje k závažným problémom nášho sveta. Svojimi podnetnými a inšpirujúcimi dielami obohacuje človeka o nové dimenzie.
Už v roku 1961 talianski výtvarníci Paolo dei Oro a Aldo Borgonzoni svorne prehlásili Záboja Bohuslava Kuľhavého za maliara európskeho formátu. S odstupom štyroch desaťročí možno konštatovať spolu so znalkyňou jeho diela, režisérkou Martou Gogálovou: „Je výnimočný, jedinečný zjav, a preto aj osamelý bežec. Od svojich tvorivých umeleckých začiatkov až podnes vytrvalo kráča svojou cestou. Predbehol svoju dobu i našu malosť... Úroveň a kapacita jeho myslenia, schopnosť dokonalej analýzy a syntézy, presného pomenovávania javov a vzťahov (nielen vo výtvarnom umení), harmónia a vyváženosť racionálneho s emocionálnym, jeho obrovská invencia, ale i pracovitosť, robia z neho výnimočnú a jedinečnú osobnosť našej doby. Vo svetovom kontexte.“
Autor: Štefan Packa
