Neďaleko Čadce, v Krásne nad Kysucou, časti Kalinovo, je pri hlavnej ceste zvláštna záhrada. Zastaví sa na nej pohľad každého okoloidúceho. Niekto sa nad tou „všetkochuťou“ pousmeje, niekto pokrúti hlavou, niekto s obdivom obzerá, čo všetko v nej našlo miesto. Zvieratká, trpaslíci, domčeky - všetko pestré a milučké ako v ozajstnej rozprávke o trpaslíkoch. Málokto však tuší, že sa za ňou skrýva jeden zaujímavý ľudský osud.
Emil Capek je 68-ročný dôchodca. Vždy mal vzťah k drevu. Už ako chlapec pri pasení dobytka vystružlikal neraz koníka, vtáčika, či malú maselničku, v ktorej potom pučili jahody s cukrom. Ako dospelý sa tiež od dreva veľmi nevzdialil, pracoval v drevospracujúcom závode. A hoci mal drevo naozaj rád, nebolo času pomaznať sa s ním a objavovať v ňom skryté postavy a príbehy. Roboty bolo veľa, času málo. Až na dôchodku ho mal zrazu neúrekom a nevedel čo s ním. A tak mu vôňa dreva pripomenula, že nastal čas povenovať sa mu. „Vyrezávaniu sa venujem asi päť rokov. Ako prvého som vyrezal vtáčika, holuba, neskôr som si trúfol aj na zložitejšie postavy a zvieratá. Predstavím si, ako to zviera vyzerá a potom ho z klátu postupne vyrežem, opracujem dlátami a obrúsim. Do kníh nazriem len vtedy, keď miešam farby, aby som dobre nafarbil,“ hovorí Emil Capek, akoby to bolo tá najjednoduchšia práca na svete.
Zo záhrady nás previedol do svojej dielne, takého malého holubníka. To preto, lebo v nej v poličke odpočíva množstvo holubov. Prešli sme okolo kŕmidla, ktoré vyrezáva pre svojho vnúčika a vyzerá ako malá rezidencia, okolo koníka s vozom, žirafy, trpaslíkov, barančekov. V Kalinove majú doma celú zoologickú záhradu. „No len sa pozrite. Ani kúsok drievka nenechá na pokoji. Všetko si odloží do dielne. Aj keď dovezú drevo na kúrenie, hneď z neho vyberá klátiky, čo by sa mu hodili,“ žaluje pani Justína, jeho manželka. Aj keď sa zdá, že mužovi pofrfle, v skutočnosti je rada, že mu prejde čas a je konečne po zime. Jej muž môže zasa posedávať vonku, v dielni a nielen doma čakať a vyzerať z okna. Pred dvomi rokmi mu amputovali nohu a tak sa mu chodí a hýbe oveľa ťažšie. Je mu veľkou pomocou. Keď na ňu zavolá, podá mu čo potrebuje, poslúži. A hoci koníček ide trochu do peňazí, ktorých na dôchodku nebýva nazvyš, Pán Emil si len povie, že po krčmách ich neprepíja, tak si za ne môže kúpiť farby na svojich drevených kamarátov. „Najlepšie sa mi vyrezáva zo smrekového a lipového dreva. Ale už nebudem môcť toľko robiť. V noci mi tŕpnu ruky. Veď vnúčikom som už dal každému čosi, aby mali na mňa pamiatku,“ ťažká si rezbár.
Zdravie občas zaštrajkuje a sotva mu poručíme. No Emil Capek z Krásna nad Kysucou - Kalinova všetkým dokazuje, že pokiaľ ako tak slúži, môžeme rozkázať svojim rukám i fantázii. Aby sme sa o to pekné, čo sa nám preženie hlavou, podelili aj s ostatnými.
