Vynikajúci slovenský violončelista Jozef Lupták bude 8. júna hrať v evanjelickom kostole v Liptovskom Hrádku. Spolu s priateľmi predvedú diela Vladimíra Godara a Bélu Bartóka. Vyvrcholením koncertu bude uvedenie sláčikového kvinteta C dur od Franza Schuberta. Podujatie sa uskutoční v rámci festivalu komornej hudby Konvergencie. Ide o neziskovú akciu, na organizovaní ktorej sa všetci zúčastnení podieľajú z čistého nadšenia pre kultúru. Jozef Lupták patrí medzi popredných interpretov svojej generácie. Viacerí súčasní autori mu venovali svoje diela, často účinkuje v zahraničí. Minulý rok debutoval v Londýne, nedávno sa vrátil z Francúzska.
Porozprávali sme sa s ním o londýnskom debute v nádhernej St. John’s Smith Square, ale aj o problémoch hudobného života na Slovensku.
Londýn je Mekkou hudobníkov. Tvoje dojmy?
Veľmi dobré. Nádherná sála, úžasná akustika. Koncert pre mňa znamenal splnenie určitého sna. V Londýne som študoval, mesto mi je blízke, žijú tam moji známi. Ako hosťa som mal bývalého pedagóga, ktorý sa stal mojím priateľom.
Ako sa takýto koncert pripravuje?
Nepomerne dlhšie ako v iných prípadoch. Koncertné sály sú totiž obsadené aj niekoľko sezón dopredu. O Londýne som začal uvažovať približne pred dvoma rokmi. Vtedy vznikla idea, ktorú sme ďalej konkretizovali s ľuďmi z Dorcas Trust Development. Stretli sme sa, počuli ma hrať a rozhodli sa investovať do projektu peniaze. Potom prišli konkrétne kroky: manažér, koncertná sála, program. Táto fáza trvala približne rok a pol. Potom sme hľadali koncertného manažéra, ktorého si budeme môcť dovoliť a bude chcieť takýto projekt robiť. Debut je iný ako koncert v rámci koncertnej série. Vyžaduje špeciálny prístup k realizácii a propagácii. Musí to byť efektívne a nestáť veľa. Propagácia prebehla cez internet a noviny, mal som menší predkoncert na slovenskej ambasáde. Zavolali sme ľudí, ktorí ma už poznali a chceli pomôcť. Tí podávali informáciu ďalej. Každý koncert je ale iný. Toto bola stratégia manažérky. Ja som jej dôveroval.
Výber programu môže byť kľúčom k úspechu ...
To bolo pre mňa asi najťažšie. Snažil som sa nájsť niečo, čo na jednej strane reprezentuje mňa samého, ale zároveň aj miesto, z ktorého prichádzam. Hodnoty porovnateľné so svetovým repertoárom. Preto som uviedol časť sólového projektu Cello. Moji partneri chceli, aby som sa ako hráč prezentoval univerzálnejšie, tak sme prizvali klaviristku Noriku Škutovú. Spolu sme koncert otvorili Variáciami na slovenskú ľudovú pieseň Bohuslava Martinů. Ako rešpektovanú osobnosť hudobného sveta som oslovil môjho bývalého pedagóga Roberta Cohena. Hrali sme Lutosławského duo pre dve violončelá s názvom Bukoliky. Skladba je inšpirovaná poľským folklórom spod Tatier.
Zasahovali organizátori do dramaturgie?
Jediné na čo nás upozornili, že v programe je príliš veľa súčasnej hudby. Záleží to od miesta, kde sa hrá. Táto sála je ladená viac klasicky a romanticky. Veľa programov súčasnej hudby sa tam nenosí.
Ako reagovalo britské publikum na hudobný export z malej stredoeurópskej krajiny?
Bolo to z mojej strany obrovské očakávanie. Musím povedať, že highlightom večera sa stala Sonáta pre violončelo In memoriam Viktor Šklovskij od Vladimíra Godára. Poslucháčov táto dramatická a emocionálna hudba nesmierne oslovila. Bola to jediná skladba, ktorú som uviedol. Mám k autorovi blízko.
Konkurencia podobných podujatí v Londýne je určite veľká ...
Návštevnosť bola na hranici toho, čo sme očakávali. Predpokladali sme mierne vyššiu, ale boli obsadené dve tretiny sály s kapacitou vyše 500 miest. Na to, čo je možné každý deň v Londýne počuť, to bolo slušné.
Si interpret aj organizátor. Aký je podľa teba hudobný život na Slovensku?
Akoby sme vo vážnej hudbe nevedeli nadviazať na to, čo tu kedysi existovalo. Tradícia bola deštruovaná najprv komunizmom a teraz týmto zvláštnym novovekom. Všetci nariekame, že to je zlé. Keď sa niečo začne, je to skutočne ťažké. Človek sa často pýta, či to má zmysel, pretože odozva napriek enormnej námahe môže byť nulová. Ale keď niečo naozaj chceme, postupne sa musí prejaviť, že to chceme a hlavne - vieme robiť. Chybou je, že o vážnej hudbe sa na verejnosti prestalo hovoriť. Málo ľudí na Slovensku má predstavu, čo to znamená výjsť na pódium a zahrať na nástroj niečo skutočne hodnotné. Sú to roky cieľavedomého štúdia, dlhé hodiny cvičenia, skúsenosť, čas na dozretie.
V čom je podľa teba problém?
Je to veľká téma, ktorá začína školstvom. Nie je tu žiadne relevantné médium. Chýba organizačné zázemie. Hudobné centrum sa orientuje viac na edičné činnosti, každý si cestu musí preraziť sám. Najmä smerom von je to takmer nemožné. Je zvláštne, že Bratislava, ktorá mala vždy ku komornej hudbe blízko, nemá ani jeden poriadne fungujúci cyklus komorných koncertov. Chýba priestor, kde by sa mladí mohli prezentovať striedavo s hudobníkmi zo zahraničia. Aby sa úroveň mohla vyrovnávať, ale najmä, a to je najdôležitejšie, aby hudba stále znela.
Uspokojivé riešenia nie sú asi v dohľadnom čase reálne... Dostali sme sa do pozície, že si priestor na koncertovanie musíme vytvárať sami, čo nie je dobré. Možno na preklenutie určitého obdobia, ale už by mal prísť čas, aby to organizoval niekto iný. Inde sa rokmi vytvorili cesty, ktoré rozširujú publikum. V Trenčíne existuje amatérsky sláčikový orchester. Celé Anglicko je plné takýchto orchestrov. Aj keď sa hovorí, že klasika je menšinový žáner, médiá v zahraničí hudbe viac otvárajú priestor. Vážna hudba sa stáva súčasťou celkového povedomia o kultúre. Veľmi dôležité - a čo u nás aj profesionálom často chýba - je akási základná radosť z hudby. Srdce pri tom, čo robia. To ľudí priťahuje.
