Liptáčka Ľudmila Šunová bude mať 74 rokov a doteraz zabehla 112 maratónov. Bežala ich v Európe, Ázii, Amerike, Afrike, Austrálii a na budúci rok sa chystá do Antarktídy. „Je to môj sen. Keď už som bežala na všetkých kontinentoch, chcem skúsiť aj tú Antarktídu. Na zimu som zvyknutá, hádam tam nezamrznem. Len mi treba ešte nejaké doláre zaplatiť. Pôžičku som si zobrala, ale to je málo. Sponzorov naháňam, ale ktože už dá koruny starej babe? Ale keď dožijem, pôjdem, aj keby som mala dom predať,“ hovorí čiperná dôchodkyňa z Ploštína, ktorá je známa tým, že maratóny behá v kroji. Zatiaľ posledný sto dvanásty zabehla vlani v Amsterdame a na stotrinásty sa chystá do Prahy. Ale nebehá iba maratóny. V tomto roku absolvovala už beh Devín – Bratislava, bežala v Švošove, Komjatnej, Beňadikovej, Topoľčanoch, naposledy v máji v Bodiciach. Ako najstaršej povedali, že aj najkrajšej účastníčke, jej dali gril, ale ešte ho nestihla ani vybaliť. „Nemám kedy opekať, treba mi švábku sadiť, behať, lebo zima bola dlhá, málo mám natrénovanô,“ hovorí Ľudmila Šunová, ktorú domáci volajú „Šunka.“ Spýtala som sa jej, či jej to nevadí. „A prečo? Veď šunka je dobrá. Či nie?“
Mysleli si, že pašuje bombu
Ľudmila Šunová má doma asi desaťkilogramovú zbierku diplomov, medailí, cien a exotických suvenírov z celého sveta. A ku každej medaile sa viaže nejaký zaujímavý zážitok. V Amerike bežala deväťkrát - v New Yorku, Bostone, Las Vegas, Chicagu, v kanadskom Vancouveri aj brazílskom Sao Paolo. „Chodila som v New Yorku pod tými obrovskými mrakodrapmi a čudovala sa, ako ich mohli také vysoké postaviť. Bola som aj hore na vrchole Svetového obchodného centra, ktoré sa zrútilo po teroristickom útoku. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Ani na to, ako sa mi na letisku rozsypal kufor. Nahádzala som do neho všetko naspäť, ale nedal sa zatvoriť, aj keď som si naň sadla. Asi preto, že mi dali veľkého mrazeného moriaka. Hádam ho tam nenechám? pomyslela som si. Potrebovala som nejaký špagát, ale žiadny som nemala. Zrazu som uvidela na letisku upratovačky s veľkými igelitovými vrecami. Po anglicky neviem, tak som im rukami, nohami vysvetľovala, či by mi pár tých vriec nedali. Ale nerozumeli, tak som im ich vychytila z rúk, ani neprotestovali. Asi si mysleli, že som blázon. Pozväzovala som tie igelitové vrecia dokopy a omotala nimi kufor. Taký vymašličkovaný kufor v Amerike ešte asi nevideli. Druhý raz sa mi stalo, že ma nechceli pustiť cez letiskovú kontrolu. Presvietili mi tašky a stále kričali: ,Stop!´ Vrátili ma, tašku prehľadali, zase presvietili a tak to urobili zo štyri razy. Stále mi ukazovali akési koleso. Nakoniec zistili, že to bola medaila, a oni si hádam mysleli, že pašujem bombu alebo nejaký granát. Kvôli tomu meškalo lietadlo pätnásť minút.“
Do New Yorku sa chystala Ľ. Šunová aj v roku 2001 a bola by bežala maratón s naším premiérom, ale stala sa jej jedna nepríjemnosť. „Bola som navštíviť dcéru v Bratislave a zrazu ma okríkli traja mládenci: ,Davaj peniaze!´ Mala som pri sebe dáždnik, zaujala som bojový postoj a vravím: ,Zmiznite, lebo vás prekolem!´Ale nezľakli sa. Zrazu sa mi zatmelo pred očami a prebrala som sa až v nemocnici. Zlomili mi hornú aj dolnú čeľusť, zobrali mi igelitku, v ktorej som mala botasky, uterák, mydlo a doklady. Peniaze som mala v šuštiakoch vo vačku, tam sa nepozreli. Doklady som si musela vybaviť nové aj zuby. Ale dlho som ich nemohla nosiť, lebo ústa som mala celé opuchnuté, pozašívané a zadrôtované. Nemohla som poriadne jesť ani rozprávať, vyzerala som, ako keby som mala v ústach pingpongové loptičky. A tie botasky im boli aj tak nanič, lebo boli narezané. To je taký môj zlepšovák. Na nohách pod palcami mám výrastky a botasky ma tlačia, tak aby netlačili, zboku ich narežem. V takých behávam. Nohy sa mi aspoň luftujú a keď pália, nalejem si do botasiek vodu a bežím ďalej...“
Namiesto maratónu pohreb
Stý maratón zabehla Ľ. Šunová v roku 2000 Chicagu a stoprvý v Austrálii. „Tam som mala pretekať pred päťdesiatimi rokmi. Bola som nominovaná na olympijské hry do Melbourne v roku 1956. Mala som bežať 800 metrov, maratóny vtedy ženy ešte nemohli behať. Na olympiádu do Melbourne som nakoniec nešla, mala som vtedy už ročnú dcéru a dala som prednosť rodine. Ale dostala som sa tam po rokoch aspoň ako veteránka, bola som sa pozrieť aj do múzea na tie medaile, ktoré som vtedy mohla vyhrať. Na pamiatku som si kúpila malého plyšového klokana a dala som sa odfotografovať s medvedíkom koala. Aj by som si ho zobrala domov, keby jedol halušky, ale on len tie eukalyptové listy.“
Kuriózny bol maratón v Jeruzaleme v roku 1995, ktorý jediný v svojej kariére Ľudmila nezabehla, lebo ho zrušili. Keď si už žehlila kroj, dozvedela sa, že spáchali atentát na izraelského premiéra Jicchaka Rabina, a tak bol napokon namiesto maratónu pohreb. „Toľko plaču, sviečok, kvetov a známych politikov pokope som nikdy nevidela. Bývala som totiž asi sto metrov od hotela, v ktorom bývali.“ Ľudmila zapálila zavraždenému štátnikovi pred domom sviečku, pozrela si Kristov hrob aj Múr nárekov, okúpala sa v Mŕtvom mori a doniesla si odtiaľ namiesto medaily aspoň trochu liečivého bahna.
Kopala vodovod a bežala s mozoľmi
Ľudmila behávala odmalička, najskôr vraj otcovi po cigarety. Často predbehla aj svojich starších bratov. Pochádza zo štrnástich súrodencov, narodila sa trinásta v malej dedinke Lazisko neďaleko Liptovského Mikuláša. Konkurovala aj miestnym chlapcom nielen v behu, ale hrávala s nimi aj futbal a preháňala sa na bicykli. „Behávala som rada, bavilo ma to, nohy mi samé utekali. Ale keď som bola väčšia, daktorí v dedine na mňa aj zazerali, čo má čo dievka behať, šport je len pre chlapov, ženy majú behať len okolo sporáka, starať sa o muža, deti a o dom. Ale potom prišli do módy masové športy a miestne športové organizácie dostali príkaz usporiadať preteky v cezpoľnom behu. Vlado Tutura vtedy povedal: ,Ľuda, ty pôjdeš behať. Futbal s nami hrávaš, rýchle nohy máš, možno aj medailu vybeháš.´“
Ľudmila nemala vtedy žiadneho trénera, behávala väčšinou po tme, aby sa jej nesmiali a s baterkou v ruke. Trénovala na kopci, kde dnes stojí drevený artikulárny kostol postavený údajne bez jediného kovového klinca. Pôvodne tam bola lúka a drevený kostol stál v Paludzi, dedine, ktorá zanikla pri výstavbe vodnej priehrady Liptovská Mara. Aby kostol zachránili, celý ho rozobrali a postavili znovu o niekoľko kilometrov ďalej v Svätom Kríži. Výrazne pri tom pomáhali aj Ľudini bratia.
Ako 20-ročná sa Ľudmila Šunová stala majsterkou Slovenska v behu na 800 metrov. Vytvorila slovenský rekord časom 2:23 min. Vtedy sa ešte volala Droppová a behávala s vrkočmi. A to ešte bežala s obviazanou nohou. Zranenia, odreniny či zlomeniny nerobili Ľude veľké problémy. Mnohé by ochkali, jojkali, ale ona nie. „Raz som chcela ísť na celoštátne preteky v cezpoľnom behu do Mladej Boleslavi, ale u nás sa vtedy kopal vodovod a musela som pomáhať, otec by ma inak nepustil. Tak som kopala vodovod ako divá, až sa mi urobili na rukách mozole. Na obyčajné mozole som bola zvyknutá aj na robotu, ale tieto boli horšie, zapálili sa a hnisali. V Mladej Boleslavi som musela ísť najprv do nemocnice, narezali mi to, dali šlaug, bolelo to, celú noc som poriadne nespala. Ale kamarátky mi povedali: Ľuda, ty halušky ješ, ty to musíš vyhrať. Tak som bežala a vyhrala.“
V predsieni má tretry, oštep aj cepy
Možno by Ľudmila povyhrávala ešte veľa pretekov, ale zaľúbila sa, vydala a z nádejnej športovkyne sa postupne stala trojnásobná mama. K športu sa vrátila až keď deti odrástli už ako veteránka. Od roku 1976 začala súťažiť na rôznych ľahkoatletických pretekoch doma i v zahraničí nielen v behu, ale v hode oštepom a guľou. Drevený oštep, s ktorým v Hannoveri na majstrovstvách sveta veteránov v ľahkej atletike v roku 1979 vybojovala bronzovú medailu, má dodnes v predsieni. Aj tretry, v ktorých zabehla slovenský rekord na 800 metrov. Nad nimi visia krpce, v ktorých chodil jej dedo. „A toto je praslica, čo som dakedy priadla, toto cepy, čo som nimi mlátila, toto vidly, čo som seno obracala...,“ ukazuje Ľuda svoje poklady. Kosu som v predsieni síce nevidela, ale v dedine hovoria, že kosiť vie lepšie ako chlap. Je pravda, že viac chodí v nohaviciach ako v sukni, najčastejšie ju vídať v šuštiakoch, ale doma má aj nátačky a rúž na pery.
Prvý maratón zabehla v roku 1979 v Liptovskom Mikuláši ako 47-ročná a zrejme prvá žena na Slovensku. „Na trati som bola jediná žena. Dovtedy ženy nemali povolené behávať maratóny, bola to výlučne mužská záležitosť. Keď predtým chcela jedna žena bežať Košický maratón a poslala prihlášku, odpísali jej, aby sa dala vyšetriť na psychiatrii. Ale mňa nechali behať a dobehla som. Na druhý deň, keď som kŕmila ovce, vzala som vedrá s vodou a zrazu som sa nemohla postaviť na nohy. Ľuda, do konca života budeš lazar, pomyslela som si. Ale postupne som prišla na tom, že kríza príde tri dni po maratóne a potom sa všetko vráti do starých koľají. Druhý maratón som bežala v roku 1980 v Košiciach a to po prvý raz už oficiálne bežali aj ženy. Košický maratón som potom zabehla ešte asi desaťkrát, raz s najstarším účastníkom pánom Jozefom Česlom. Na 35. kilometri bol limit tri hodiny dvadsať minút. Kto dovtedy nedobehol, brali ho do autobusu alebo do auta, my sme tomu hovorili do zberáka. Ale my sme sa nedali zobrať, hádali sme sa s rozhodcami a bežali ďalej. Ľudia nám kývali, povzbudzovali nás, kričali bravó a hovorili, vraj ako tí dvaja starí manželia krásne bežia. Vonku sa už stmievalo, ale my sme chceli dobehnúť aj keď potme a poslední. Autá za nami svietili, žiadne nás nepredbehlo. Bolo to krásne. Ľudia tlieskali, a keď sme už dobiehali na štadión, zrazu sme uvideli bežať oproti Gaba Zelenaya. Vyobjímal nás, bežal s nami na ihrisko a odmeral nám čas. “ Známy športový komentátor Gabo Zelenay označil neskôr tento moment za jeden z najsilnejších v jeho športovej činnosti. „Zapísali sa mi hlboko do srdca dvaja priatelia, pre ktorých je nepoznané slovo nemôžem, nedá sa!“ napísal G. Zelenay.
•••
Ľudmila Šunová doteraz vždy dobehla do cieľa, ani jeden maratón nevzdala. „Čo máš z toho? Prečo beháš? Nemáš čo robiť? Švábku máš už zasadenú? Krútia hlavami niektorí. Veru nemám, aj okná by sa zišlo umyť, dom poriadiť, v záhrade porobiť. Ale ovce som ostrihala, nakŕmila a robota neujde. Čo budem vládať, to porobím. A prečo behám? Nuž, mám radosť, že dokážem dobehnúť do cieľa a prekonať samú seba. Tá atmosféra pri pretekoch sa nedá opísať. Keď mi ľudia fandia, povzbudzujú ma, to je čosi úžasné, bežím ako o dušu. Kto to nezažil na vlastnej koži, ťažko pochopí...“
