Celé mesto podľa mňa vie o tragédií, ktorá sa odohrala 3. mája. Vyhasol mladý život. Zomrelo dievča, ktoré malo energie na rozdávanie, ktoré rozbiehalo na Združenej hotelovej a obchodnej škole v Liptovskom Mikuláši kariéru... jej smrť zasiahla najmä jej mamu, ktorú si každý vážil ako vynikajúcu profesorku, priateľa, rodinu. Nad jej parte sa zastavovali nielen kamaráti, známi, ale aj neznámi ľudia! Však bola to mladá sedemnásťročná baba! Taká som aj ja. Študovala na rovnakej škole ako ja, ale nejako zvlášť som ju nepoznala... no na deň, keď oznámili jej nečakanú smrť, nezabudnem. Smrť... krutá, tragická, rýchla, nečakaná, no najmä nepochopiteľná.
Čo je život? Čím sa človek stáva po smrti? Načo žiť, keď nám kolesá auta môžu rozlámať kosti, keď nám oheň okrem tela spáli aj naše sny, ideály, spomienky... Keď sa budúcnosť stáva budúcnosťou bez nás?! Smrť môže zasiahnuť nás, no čo keď umrie niekto, na kom nám záležalo? Každý, komu odišiel niekto najbližší, mi dá za pravdu, že ten pocit beznádeje a zúfalstva je zdrvujúci. Smútok nám rozleptá vnútro, dušu, neveriacky hľadíme na fotky, ktoré zostali, hľadáme spomienky... Však sa zrútili všetky sny, nikdy ho už neuvidíme, navždy je preč bezprostredný smiech človeka, ktorého sme milovali, navždy sú preč bolesti, ktoré prežíval spolu s nami, navždy je preč život, ktorého sme spolu boli súčasťou. A to možno v jednej sekunde! Taký čas stačí na to, aby sa skončil svet pre živú bytosť, ktorá mohla zmeniť svet!
Preto by sme nemali nič odkladať. Zamyslite sa, kedy ste naposledy povedali svojmu otcovi, že ho máte radi? Prečo mnohí odkladáme vyznania? Prečo sa vytratilo zo života poďakovanie? Prečo je na svete toľko nenávisti? Prečo je také ťažké povedať najbližšiemu aspoň raz za deň, ako si ho vážime a čo pre nás znamená? Je nám to nepríjemné, no keď nás navždy opustí, už nikdy nezacítime jeho objatie! Prečo sa tak veľmi zdráhame prejaviť city človeku, na ktorom nám záleží? Všetko odkladáme na zajtra... no zajtra môže byť neskoro. Uzmierme sa... nikdy nezaspávajme s nenávisťou v duši! Nikdy nevieme, kedy si človeka povolá smrť. Niekto múdry raz povedal: „Ak by si mal čoskoro umrieť a mal by si možnosť len raz zatelefonovať, komu by si zavolal a čo by si mu povedal? A na čo teda ešte čakáš?“ Až keď nám umrie milovaný človek a zistíme, že sme sa s ním rozprávali naposledy, uvedomíme si, že sme mali častejšie prejavovať náklonnosť a vážiť si každú minútu jeho úsmevu! Prejavujme všetko hneď, možno už nikdy nebudeme mať príležitosť!
Takýmto spôsobom chcem prejaviť úprimnú sústrasť rodine I.F. a všetkým, ktoých opustila milovaná osoba bez rozlúčenia.
Autor: Alexandra Matiszová
