Študentka druhého ročníka Združenej hotelovej a obchodnej školy (ZHOŠ) v Liptovskom Mikuláši Ivanka F. odišla. Rýchlo, bez rozlúčky, možno ani úsmev na tvári sa jej nestačil stratiť. Vracala sa totiž z divadelného predstavenia, práve sa rozlúčila so spolužiakmi, čakali ju jej blízki. Osud ju počkal na diaľnici pri Východnej a tu sa uzavrel. Každý by v tejto chvíli najradšej vrátil čas, urobil niečo iné, spätne bežia udalosti toho dňa.
Riaditeľka ZHOŠ v Liptovskom Mikuláši Katarína Uličná ešte aj dnes rozpráva o smrteľnom úraze Ivanky F. s rozochvením a hoci sa usiluje dať do viet fakty, smútok v hlase cítiť po celý čas nášho rozhovoru: „Študenti druhých ročníkov šli 3. mája na školskú exkurziu do Košíc autobusom. Bola to zmysluplná akcia – divadelné predstavenie Ťapákovci. Pri návrate domov sa stalo nešťastie... Hneď mi učiteľky volali, išlo o dcéru našej bývalej kolegyni. Ako škola sme splnili všetky formality pred školskou akciou. Akciu sme naplánovali, schválili, žiakov poučili o bezpečnosti, oni podpísali poučenie, poistili sme ich. Učiteľky, ktoré išli s deťmi, nie sú v školstve nové, majú dlhoročnú prax. Žiačku nechceli pustiť, ale na jej naliehanie šofér zastal na mieste, kde mala dohodnuté stretnutie s matkou. Je nám úprimne ľúto, čo sa stalo.“
Posledné objatie s Ivankou patrilo jednej z jej spolužiačok Nadi Mellovej, ktorá so smútkom v hlase o posledných spoločných chvíľach vraví: „Bolo to veselé dievča. Všade, kde sa niečo robilo, bola pri tom. Mali sme ju radi, boli sme priateľky... ťažko sa mi o tom rozpráva. Ja som sa s ňou posledná lúčila, objali sme sa... videla som, čo sa stalo... stále nám nehodu pred očami... A tie prvé dni boli zlé, ťažko sa nám to všetkým v triede rozchádzalo, asi som to ani nerozchodila...“
Bolesť zo straty mladej dievčiny je veľká. Dnes môžeme všetci len poďakovať za každú chvíľu jej sedemnásťročného života, za sedemnásť rokov šťastia, že bola.
