Žabokreky v okrese Martin majú síce v obecnom erbe žabu, dlho však jej kŕkanie počuť nebolo. Asi v sedemdesiatych rokoch minulého storočia Žabokrečania vysušili močiare za dedinou, aby mohli pôdu zúrodniť. „Vtedy ľudia považovali mokrade za niečo zbytočné. Dnes sa poukazuje na pravý opak – na ich obrovský význam v prírode. Močiare sú zásobárňami vody, fungujú ako špongie, ktoré nasávajú vodu a v období sucha ju uvoľňujú. Súčasným trendom je močiare znova obnovovať,“ vysvetlil omyl svojich starších spoluobčanov Ľudovít Remeník, ktorý sa rozhodol ako ochranár prírody správy Národného parku Veľká Fatra vrátiť obci pôvodný kolorit. Jeho pracovisko mu vyšlo s radosťou v ústrety a s rovnakým záujmom sa stretol aj doma. Hlavne tí starší spomínali na močariská ako na miesta svojej mladosti, kam chodili medzi kŕkajúce žabky randiť. Spolu s obecným úradom a miestnym poľovníckym združením požiadali o podporu Nadáciu Ekopolis a Ministerstvo životného prostredia SR a vytvorili v dvoch etapách až päť močarísk na ploche piatich árov. V prvej etape v roku 2000 sa obnovili za obcou dva močiare smerom na juhovýchod a tri smerom k martinským Jahodníckym hájom v roku 2003.
Dnes opäť žabky kŕkajú na miestach, o ktorých obnovovatelia močarísk vedeli, že sa tam nachádza veľké množstvo podzemnej vody potrebnej na zásobovanie močiarov. Ich vodu obojživelníky potrebujú iba pri rozmnožovaní. Ľudovít Remeník odhaduje počet dospelých jedincov žiab v okolí Žabokriek na poltisícku. Nielenže opäť pripomínajú, prečo sú Žabokreky Žabokrekmi, ale dopĺňajú potravinový reťazec. Znižujú stav hmyzu a samy sa stávajú potravou pre iných. Žabokrecké močiare sú prvými umelými v Turci. Druhé vznikli minulý rok pri Dubovom. Pôvodné prírodné močiare sú v okolí Blatnického potoka, Nolčova, Krpelian a Turian.
Autor: -md-
