Pondelok, 5. december, 2022 | Meniny má Oto

Láska nie je iba slovo

On vyrábal eukalyptový olej v Austrálii, ona bryndzu v Liptovskom Mikuláši. Dvadsaťtri rokov boli od seba odlúčení, ale ich láska vydržala. „Krásne bolo, že keď sa otec vrátil, žili s mamou ako dva holúbky, mali sa veľmi radi. Veď pomyslieť si, že 23 rokov boli odlúčení, ďaleko od seba a ostali si verní, to dnes nenájdete,“ povedal Ján Dzúr. Jeho otec – tiež Ján - odišiel z Ploštína do Austrálie v roku 1927, aby zarobil peniaze na dom. Rozlúčil sa so svojou mladou ženou Evou, ročným synom a trojročnou dcérou dúfajúc, že najneskôr o päť rokov sa vráti. Ale vrátil sa až v roku 1950. Jeho deti už boli dospelé, dcéra vydatá, syn mal tesne pred promóciou. Videl ich rásť iba na fotografiách.

Z liptovského murára austrálsky drevorubač

Aké bolo zvítanie s otcom po dvadsiatich troch rokoch? spýtala som sa Jána Dzúra. „Veľmi zvláštne. Mamin brat telefonoval, že prišli otcove kufre, aby som po ne išiel do Bratislavy na stanicu. Ale neprezradil, že aj otec prišiel. Ujček to tak narafičil, že keď som išiel na stanici po kufre, otca poslal oproti mne. To znamená, že sme sa stretli ako dvaja cudzí ľudia. Ale ja som ho spoznal podľa fotografií, ktoré nám posielal. Otec bol zničený z cesty, išiel cez Taliansko, v Janove ho okradli. Spolu sme cestovali do Mikuláša, na stanici už čakala mama so sestrou a celá rodina. Ale mama neutekala hneď k otcovi, čakala, či ju spozná. A spoznal ju. To bolo veľké zvítanie...“, povedal Ján Dzúr a v očiach sa mu zaleskli slzy. „Z Austrálie prišiel otec ako zodretý človek. Ruky drevorubača, lebo robil so sekerou, strhaný, chudý, ale samozrejme, taký Angličan, lebo za tie roky už viac vedel po anglicky ako po slovensky. Na hlave klobúk, anglickú módu si doniesol do Ploštína a nám krásne látky. Z nich som mal šaty, ktoré som nosil desať rokov. Keď líce vyšedivelo, obrátili sa naruby, prešili a zase boli ako nové. A potom z nich ešte stará mama ušila synovi detské šaty, možno by sa ešte dakde našli...“


Z Ploštína odišlo v roku 1927 sedemnásť chlapov, väčšinou ženatých, zarábať do sveta: do Anglicka, do Ameriky aj do ďalekej Austrálie. Niektorí sa tam oženili a zostali, niektorí zomreli, ale väčšinou sa vrátili, keď zarobili dosť peňazí, aby sa mohli postarať o rodinu. Prečo sa Ján Dzúr nevrátil skôr? „Otec mal tvrdé podmienky. Keď odišiel do Austrálie, aj tam bola kríza a nezamestnanosť, zlepšilo sa to až v 33. roku, keď nastala konjunktúra. Začiatok bol veľmi ťažký, lebo na cestu si otec musel požičať. A to nešli ani cez Suezský prieplav, ale oboplávali celú Afriku na nákladných lodiach, tak to zorganizovali agenti, ktorým za to zaplatili,“ vysvetľuje Ján Dzúr a pokračuje: „Keď prišiel otec do Austrálie, najskôr musel zaplatiť dlh, takže žene nemohol posielať nič. Bol vyučený murár, ale k tomu sa nedostal. Robil v horách pri eukalyptovom oleji. S partiou si prenajali les, horu na farme, zaplatili za prenájom, kliesnili stromy a v horách pálili eukalyptový olej tak, ako sa u nás pálila pálenka – nadivoko, primitívnym spôsobom. V horách nebola elektrika, žiadne stroje, zariadenia ako v konzervárňach. Museli klásť veľký oheň vo veľkých horúčavách, dýchať dym, výpary. Neskôr mal silnú astmu a to ho aj pochovalo. Olej potom predávali po farmách, robili 95-percentný koncentrát. Dva litre doniesol domov. To bol liek na všetko. Stačilo kvapnúť kvapku na kocku cukru, ako si niektorí kvapkajú alpu. Otec ostal robote v horách verný, aj keď to bola ťažká robota. Robili aj na farmách všetko, čo prišlo, napríklad špeciálne oplotenia proti králikom, lebo ich tam bolo veľmi veľa a ničili úrodu. Králik sa obyčajne podhrebie pod plot a oni to pletivo zahli v zemi. Takže keď zajac hriebol, nemohol sa prehriebsť. Králiky boli pre nich aj potrava. Otec pracoval asi 500 km od Sydney, kde bol klub Slovákov, raz za čas tam s kamarátmi zašli. Ale väčšinu času strávil v horách, kde bol život ťažký a jednotvárny. Keď odišiel za more, mama živila celú rodinu. Najskôr robila v bryndziarni u Štarkovcov, to boli Židia, ale po 38. roku prišla arizácia a robila u Jurášov. Kým bola v robote, o nás sa starala mamina mama. Keď nebola robota v bryndziarni, robila pomocnicu v domácnosti. Bola veľmi pracovitá, nadaná a rečná. Tá by vám vedela porozprávať. Mala veľa zážitkov, lebo chodila medzi ľudí, poznala pánov aj chudobných, podnikateľov aj bačov. Keď u nás bývala spisovateľka Hana Ponická, mama jej všeličo porozprávala.“

Keď sa iní veselili, jej bolo do plaču

Hana Ponická bola v Ploštíne v šesťdesiatych rokoch na študijnom pobyte a bývala u Dzúrovcom v dome, ktorý si postavili, keď sa Ján Dzúr vrátil z Austrálie. O Dzúrovcoch napísala článok Láska panská a ľudská. Eva Dzúrová v ňom takto spomínala na roky bez manžela: „Nebolo mi najhoršie, i keď v porovnaní s dneškom boli na všetko horšie podmienky. Už len tá cesta päť km peši do mesta ráno a večer späť do dediny, najmä v zime cez snehové záveje. Aj práca v bryndziarni, vtedy sa všetko robilo ručne... No bola som ako slobodná, mala som mamu, ktorá za mňa všetky hlavné práce v domácnosti odbavila, i na deti dozrela, kým som bola v práci. Listy chodili od muža, kým neprišla vojna, skoro každý druhý deň. Muža som si poznala, veď sa obetoval pre nás, keď odišiel za more. A predsa tu bola veľká medzera, bola som vydatá a pritom akoby nevydatá. Vo všetkom, v čom iní ľudia v obci prežívali radosť, či to bolo krstenie, svadba, majálesy, ja som žiaľ nachádzala. Všade, kde sa obec schádzala a kam šli manželia spolu, ja som sama chodila, a veru neraz aj nešla. Kedykoľvek pri tom najväčšom veselí mne do plaču prišlo...“


Eva Dzúrová prezradila spisovateľke aj to, prečo má tak veľa kufrov. Jej príbeh nazvala Hana Ponická Láska panská:
„Jedni z pánov, u ktorých mladá žena v zime vypomáhala v domácnosti, boli mladomanželia, obidvaja z bohatých rodín živnostníkov v meste. On mal takú prácu, že len dve-tri hodiny sedel v kancelárii a mladá pani, tá nič nemusela robiť, len príkazy dávať slúžke, kuchárke, práčke, byt udržiavať ako ligotavý výklad pre hostí, náhodných i pre volaných tu i tam na večierky. Keď bývali večierky, ostávala pomocnica Evka u nich aj na noc: bolo treba umývať riady, pomáhať kuchárke. No nemala rada tieto večierky. Len čo hostia odišli po veľkom veselí, gramofónoch a tanci - nastali kriky, hádky medzi mladými pánmi. Pán a pani si kadečo predhadzovali, akoby žiarlili na seba, zavše i služobníctvo zavolali k hádke za svedkov. Jedny hnevy pominuli, aby z nich o deň-dva vznikli nové hnevy, nové kriky, plač a rozbíjanie skla, a to za jasného dňa, hocikedy... Len keď raz mladý pán po takom kravále nepriletí za Evkou do kuchyne: „Evka, pôjdete mi kúpiť kufor. Ale už aj! A poriadne veľký. Odchádzam. Navždy!“ Evka vzala peniaze, ľúto jej prišlo mladej panej: hľa, teraz plače pre nič za nič, ako bude však žialiť potom, až naozaj bude mať príčinu? No šla, kufor kúpila, nesie ho hore do domu, no dvere zavreté, darmo búcha, zvoní. Vyšla aj na ulicu, ale odtiaľ uvidela, že aj rolety sú spustené. Keď sa to stalo prvý raz, aj sa zľakla: hádam sa len nepohlušili? No po hodinke vyleteli všetky rolety, otvorili sa obloky i dvere: mladá pani ani víla s dlhými rozpustenými vlasmi, v župane, kvietky na verande polieva a mladý pán si veselo pohvizduje. „Už nepotrebujem, Evka, môžete si ho nechať na pamiatku,“ smeje sa a vracia kufor Evke. Tak nadobudla Evka ešte zopár kufrov, ktoré nepotrebovala. Škoda, že nie prv. Vtedy ešte i na ten kufor, čo s ním išiel muž za more, šlo z pôžičky. No neraz, a to práve pod ťarchou napätej atmosféry v tom panskom dome pocítila, ako sa v jej srdci náhle rozlialo čosi mäkkého a teplého, priam pocítila blízkosť svojho muža. Pochopila, o čo je šťastnejšia so svojou prostou, ľudskou láskou, ktorá nemôže užívať, musí obetovať, aby dačo stavala pre budúci život a trvá i cez diaľky: nenasýtená, živená len túžbou, jednako srdce viac sýti než akékoľvek pekné slovo, ozdôbky a podarúnky, ktorými si láska panská život len okrášľuje, ale ho nebuduje. K takejto filozofii - úteche dospela mladá žena nad kopami neumytého riadu a pohárov v panskom dome.“

Osem rokov žiadne správy

Zaujímalo ma, či sa nechceli Dzúrovci odsťahovať do Austrálie. „Možno by sme aj šli, otec chcel, aby sme prišli za ním, ale potom nastala zmena. Od 38. do 45. roku sme od otca nemali žiadne správy, jedine cez Červený kríž, lebo hranice boli uzavreté a Austrália bola pre nás nepriateľská zem. Až po vojne sa otec ozval, ale to už sme tam nechceli ísť. Ja som práve maturoval a chcel som ísť na vysokú školu, sestra už bola vydatá a mama povedala, že bez nás nikam nejde. Volali sme otca, aby sa vrátil domov. Vtedy ľudia, ktorí utiekli z Československa do Austrálie, ohovárali režim, že sa tu zle žije, je hlad a bieda a otec mal obavy, ako to tu bude. Poprosil som ho, či môžem ísť na vysokú školu, či ma bude financovať, lebo mama by to neutiahla. Dal mi súhlas, že ma bude podporovať, predplácal mi časopisy – francúzsku a taliansku architektúru, dodnes ich mám.“
Keď sa v 50. roku Ján Dzúr vrátil, postavili si v Ploštíne dom, v ktorom žil s manželkou až do smrti. Dnes v ňom býva ich dcéra s manželom. „Rodičia ho vlastne spočiatku ani veľmi nechceli stavať. Predtým sme bývali v starom maminom rodičovskom domčeku aj s jej bratom, potom sme si vybavili podnájom a naši hovorili, že im to stačí. Ale prehovoril som ich, že by bola škoda nevyužiť taký krásny rodičovský šunovský pozemok, lebo otec bol Dzúr – Šuna. V Ploštíne je polovica dediny Dzúrovcov, preto sme boli Dzúrovci-Šunovci.“
Keď Dzúrovci postavili dom, mohlo by sa zdať, že si konečne po rokoch driny a odriekania mohli dovoliť oddych užívať si život.
Peňazí však nebolo toľko, aby mohli oddychovať. „Naše zákony vyžadovali predložiť doklady od austrálskych farmárov a firiem, kde otec robil, čo robil, ako bol poistený. Lenže otec ich nemal a roky, čo pracoval v Austrálii, mu vôbec nezapočítali do dôchodku. Tak aj keď mal už vyše 60 rokov robil v okresnom stavebnom podniku ako murár ťažkú robotu až do 63. roku. Potom vyšiel nový zákon, stačil jeden svedok, ktorý dosvedčil, že v Austrálii robil tam a tam...“

Príbeh lásky pokračuje...

„Rodičia pomreli, ale tá láska nám zostala. Otec ako sveták prišiel z Austrálie do Ploštína a bol šťastný so svojou rodinou v svojom dome. To bolo najkrajšie, že napokon sa tá drina, bieda, všetko zlé, čo sme prežili, obrátilo na pekný rodinný život,“ povedal Ján Dzúr, ktorý s manželkou predvlani oslávili zlatú svadbu. Počas nášho rozhovoru sedela na invalidnom vozíku so sklonenou hlavou a snažila sa otvoriť časopis. Stále jej padal. Má totiž Parkinskonovu chorobu. Jej manžel ako úspešný architekt mal ešte veľa síl, dobrých nápadov a pracovných ponúk, ale keď jeho manželka ochorela, zostal doma a stará sa o ňu. „Je bývalá učiteľka, učila slovenčinu a ruštinu, žiaci ju mali radi. Doteraz sa na ňu pýtajú a pozdravujú ju,“ povedal, keď dvíhal zo zeme časopis a naprával jej deku na kolenách. „Akoby som mohol dopustiť, aby sa o ňu starali cudzí? Veď sme spolu sadili všetky kríky a stromčeky v dedine,“ povedal Ján Dzúr a s láskou pozrel na svoju manželku...Chcela som ich spolu odfotografovať, ale Ján odmietol. Myslím, že chápem, prečo. A skutočná láska sa aj tak odfotografovať nedá. Ani opísať slovami.

Najčítanejšie na My Liptov

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako sa dostať k darčeku výhodnejšie? Skúste túto možnosť.
  2. Ikonický projekt Metropolis vyhral CIJ Awards
  3. Pozor na predvianočné online podvody, takto nakúpite bezpečne
  4. Vyberte si knihy s príbehom. Čo sa oplatí čítať na Vianoce?
  5. Deti cestujú do exotiky zadarmo
  6. TRNKA: Esetov veľa nevznikne a ani ten jeden nemá Slovensko istý
  7. Predaj osobných automobilov Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s.
  8. Darujte predplatné a získate poukaz v hodnote 10 € do Panta Rhei
  1. Nepotrebné telefóny pomáhajú na Vianoce deťom a rodinám v núdzi
  2. Tisíc líp aj pre včely od slovenskej prezidentky
  3. Changes to the System of Remedies
  4. How to succeed when acquiring a business in Slovakia
  5. Nová éra stavieb začína teraz
  6. Pozor na predvianočné online podvody, takto nakúpite bezpečne
  7. TRNKA: Esetov veľa nevznikne a ani ten jeden nemá Slovensko istý
  8. Deti cestujú do exotiky zadarmo
  1. Polovicu dovolenky zaplatíme od pondelka za Vás 15 023
  2. Strážia ho divé opice. Gibraltár vás prenesie do Británie 7 536
  3. Po pohlavnom styku by sa ženy mali čo najskôr vymočiť. Muži nie 6 819
  4. Gizka Oňová: Pre mnohých som ideálna babka a lichotí mi to 3 031
  5. Deti cestujú do exotiky zadarmo 2 455
  6. V Danteho pekle sa našlo miesto pre každého 2 395
  7. TRNKA: Esetov veľa nevznikne a ani ten jeden nemá Slovensko istý 2 326
  8. Vyberte si knihy s príbehom. Čo sa oplatí čítať na Vianoce? 2 122

Blogy SME

  1. Rudolfa Vallová: Keď odchádzajú talentovaní mladí ľudia...
  2. Štefan Vidlár: Alea iacta est
  3. Peter Maroncik: Ekomarxistickí odborníci
  4. Rastislav Puchala: Zrušíme Vianoce?
  5. ASEKOL SK: Pozrieš – triediš! jedinečné ponožky, ktoré učia triediť odpad
  6. Štefan Vidlár: Reklama
  7. Pavol Kéri: Liptovský polmaratón
  8. Milan Buno: 7 knižných tipov: Ďalšia žena, čo verí, že je múdrejšia ako muži...
  1. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 240 587
  2. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět 6 634
  3. Věra Tepličková: Ako som cestovala vlakom 4 661
  4. Mária Križanová: Matematika a matikári. 3 558
  5. Jana Melišová: V závoji hmly 3 513
  6. Ján Valchár: Prvý decembrový blog alebo láska je láska 2 902
  7. Post Bellum SK: Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách 2 547
  8. Café Európa: Čo sa môžeme naučiť od starších demokracií v právach LGBTI+ komunity? 2 047
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 52. - Arktída - Expedícia na lodi Zaria do Sannikovovej zeme (1900 - 1902)
  2. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  3. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  4. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  5. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  6. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  7. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
  8. Jiří Ščobák: Chcete výborný seriál s nestandardním příběhem? Chcete krásnou herečku a herce, kteří umí hrát? Teplo lidské duše? Strašidelný zámek a psychiatrii?
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

Voľby 2022

Priebeh alebo výsledok volieb napadli na súde dvaja Liptáci.


3 h
Tatran odohral prípravný zápas proti 8 celku najvyššej poľskej súťaži.

Fortunaligista z horného Liptova MFK Taran Liptovský Mikuláš stále trénuje a pripravuje tím na dôležitú jarnú časť sezóny. Počas uplynulej soboty odohral druhý prípravný zápas pod novým trénerským vedením.


17 h

Nová 15-miestna lanovka v nízkotatranskom horskom stredisku Jasná v sobotu odviezla prvých lyžiarov.


TASR 4. dec
Ilustračná foto.

Okradol maloletého chlapca


TASR 3. dec

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Blogy SME

  1. Rudolfa Vallová: Keď odchádzajú talentovaní mladí ľudia...
  2. Štefan Vidlár: Alea iacta est
  3. Peter Maroncik: Ekomarxistickí odborníci
  4. Rastislav Puchala: Zrušíme Vianoce?
  5. ASEKOL SK: Pozrieš – triediš! jedinečné ponožky, ktoré učia triediť odpad
  6. Štefan Vidlár: Reklama
  7. Pavol Kéri: Liptovský polmaratón
  8. Milan Buno: 7 knižných tipov: Ďalšia žena, čo verí, že je múdrejšia ako muži...
  1. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 240 587
  2. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět 6 634
  3. Věra Tepličková: Ako som cestovala vlakom 4 661
  4. Mária Križanová: Matematika a matikári. 3 558
  5. Jana Melišová: V závoji hmly 3 513
  6. Ján Valchár: Prvý decembrový blog alebo láska je láska 2 902
  7. Post Bellum SK: Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách 2 547
  8. Café Európa: Čo sa môžeme naučiť od starších demokracií v právach LGBTI+ komunity? 2 047
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 52. - Arktída - Expedícia na lodi Zaria do Sannikovovej zeme (1900 - 1902)
  2. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  3. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  4. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  5. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  6. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  7. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
  8. Jiří Ščobák: Chcete výborný seriál s nestandardním příběhem? Chcete krásnou herečku a herce, kteří umí hrát? Teplo lidské duše? Strašidelný zámek a psychiatrii?

Už ste čítali?

SkryťZatvoriť reklamu