Benjamím Böhmer má 101 rokov a päť mesiacov. Naposledy som ho videla, keď oslavoval storočnicu. Keď som ho navštívila minulý týždeň, zdalo sa mi, že omladol. „Ujo, ako dobre vyzeráte,“ povedala som. „No, veď aj ty dobre vyzeráš,“ šokoval ma pohotovou odpoveďou.
Narodil sa , ako on hovorí, „na Luciu“ - 13. decembra 1904 v Nižnej Boci. Presne v ten istý deň sa narodila aj jeho dcéra Naďa Cholvadtová, ktorá bude mať 65 rokov. Aj vďaka jej starostlivosti sa ujo Beňo dožil takého úctyhodného veku. Práve mu priniesla nutridrink. „Predpísala mu to pani doktorka a má to rád. Je to také vanilkové mlieko a dosť ho to vzpružilo. Lepšie sa mu pije z hrnčeka alebo z pohára so stopkou, tento mu radšej pridržím,“ povedala Naďa. „So stopkou? Z takých sa pije víno. Dáte si niekedy? “, spýtala som sa. „Keď mi nalejú, vypijem. Aj včera som pil,“ šokoval ma opäť ujo Beňo a jeho dcéra vysvetlila: „Môj syn je masér, masíruje ružomberských futbalistov. Včera vyhrali, tak doniesol šampanské a aj jemu sme trochu naliali.“
Ujo Beňo sa rád pozerá na televízor, najradšej má filmy s Jozefom Krónerom. Keď bol mladý, zahral si vo filme Varúúúj!, ktorý režíroval Paľo Bielik. Ťahal v ňom drevo a v ľudovom pásme Soľ zeme zase koval kosu.
Narodil sa v chudobnej rodine a mal sedem súrodencov, všetci už pomreli. Dve staršie sestry sa odsťahovali do Ameriky aj tam zomreli, najmladší brat sa narodil, keď mala jeho mama 46 rokov a robil na ministerstve. Ujo Beňo robil od dvanástich rokov v lese. Najprv kol kolibárikom, staral sa, aby chlapom v kolibe nič nechýbalo. Nosil vodu, varil, pripravoval drevo na vatry. Neskôr pracoval ako lesný robotník a potom v baniach v Maďarsku aj Nemecku. V Nemecku boli vraj lepšie, tam sa sa mohol aj vystrieť, v Maďarsku museli kopať kolenačky. V bani cmúľal tabak, ktorý volali „bago-močka“. „Zapáliť sme si v bani nemohli, lebo by sme vyleteli. Ale bol som silný fajčiar, fajčil som Zorky, Detvy aj Bystrice. Pred vyše päťdesiatimi rokmi som prestal fajčiť a to bolo moje šťastie, lebo by som tu už nebol,“ prezradil ujo Beňo.
Bojoval v Slovenskom národnom povstaní, sedem mesiacov bol v nemeckom zajatí, kde v zime naboso iba v drevákoch v hore rúbal stromy a jedol surové šupy od zemiakov. Má medailu od bývalého prezidenta Svobodu aj pamätnú medailu M. R. Štefánika. V Nižnej Boci na neho dodnes spomínajú len v dobrom. Bol v nej starostom a vďaka nemu v obci postavili mosty, vybudovali elektrickú sieť, kultúrny dom, rozhlas aj stanicu prvej pomoci. V Liptovskom Jáne býva vyše dvadsať rokov. Už pätnásť rokov je vdovec, s manželkou mali dve deti, ale syn zomrel ako 23-ročný. Má štyroch vnukov, osem pravnukov a jednu prapravnučku Karolínku. Aj keď ujo Beňo bude mať „na Luciu“ 102 rokov, život ho stále baví a jesť mu chutí. „Niekedy sa zobudí skoro ráno aj o štvrtej, keď vyjde slnko, a kričí: ,No, už je deň, fruštik treba,´“ hovorí jeho dcéra Naďa. Aj keď ujo Beňo je v dobrej kondícii, predsa lej 101 rokov je 101 rokov. Treba ho kŕmiť, podoprieť pri chôdzi, umývať... „Prejde síce sám, ale má nízky tlak a treba dávať pozor, aby nespadol. Už sa to neraz stalo, keď išiel napríklad vypnúť televízor.
Nedávno spadol aj z postele. Kým som vytiahla žalúzie, chcel sa prevrátiť na druhý bok a pred očami mi spadol ako vrece zemiakov. Tak mu pre istotu opieram pri posteľ kreslo. Vie sa najesť aj sám, porozlieva síce, ale radšej to operiem, len nech sa ešte drží...“ Povedala jeho dcéra, pohladila ho po líci, na hlavu nasadila klobúk s diviačim perom, nech je na fotke fešák, chytila ho pod pazuchu a odprevadila ho na balkón. V dome, v ktorom býva ujo Beňo s dcérou a vnukom, nemajú prahy. Dali ich preč, aby mu nezavadzali. „Rád chodí na balkón, trochu sa poprechádza, popozerá kvietky, popočúva vtáčiky. Na dvore je ringlota. Chceli sme ju vyťať, mysleli sme si, že už z nej nič nebude, ale nedovolil. Vlastne ju zachránil. Pozrite sa, ako pekne kvitne...“ Ale ujo Beňo sa práve vtedy nepozeral na ringlotu, ale na ulicu. „Aha, z kúpaliska idú...“ A možno mal pravdu...