Viem, že medikári neexistujú, ale najradšej by som tak nazvala Michala Mačičku s nevestou Lydkou z Liptovského Hrádku.
„Ja som už siedma včelárska generácia,“ začal rozprávanie Michal Mačička. „Pochádzam zo včelárskej rodiny z Dolného Kubína, vyrastal som pri včelách, otec mal tak pätnásť až osemnásť včelstiev, ja som začínal s tromi. Zaujali ma tak, že som už v strednej škole preštudoval všetku dostupnú literatúru a rozhodol som sa ísť na poľnohospodársku do Nitry.“ Tu však mladého Mačičku dosť rýchlo vyviedli z omylu, že by sa mohol venovať len včielkam. O včielach sa len prednášalo. A keďže mal chlapec dostatok vedomostí už z L. Hrádku, začal robiť inštrumentátora, potom pomocnú vedeckú silu, až sa z neho stal asistent na včelárstve.
Toľko včiel sa vyrútilo, ako keď sa Mara prevráti
Včely však cestovali s ním aj počas štúdií v Nitre. Kočoval s nimi po okolí mesta, až sa ho jednej rodine uľútostilo: „Nechajte si ich u nás v záhrade prezimovať.“ Samozrejme, že aj diplomovka bola o včelách. Prvá v dejinách školy. Vysoko odborná, plná pokusov.
A či ho včely poslúchajú? „Ja viem, čo by som chcel, ale ony si urobia po svojom. A nieto dňa, žeby som nedostal dáke žihadlo. Aj dnes ma pichlo asi desať.“ A vystiera upracované ruky. Žiadne opuchnuté miesta ani uštipnutia nevidím. Telo si zvyklo na včelí jed. A že desať žihadiel nie je veľa, hneď aj dotvrdil príhodou: „V šesťdesiatom treťom bol kongres v Prahe, prišli Holanďania, Francúzi a my sme predvádzali nové zariadenie. Myslel som si, že včely už budú zalietané, keď sa návšteva dostaví na včelnicu. Ale oni prišli skôr, otvor včelstvo, povedali. Otvoril som – ako keď sa prevráti Liptovská Mara. Toľko včiel! A navyše im zapáchala farba na nových úľoch, dráždilo ich to. Hostia utiekli, po chvíli aj ja. Šesťsto žihadiel mi vybrala jedna Angličanka! A ja som si ešte najmenej sto. Už nikdy som nedostal toľko žihadiel, ale hlava sa mi z toho krútila. Vtedy je najlepšie ľahnúť si, lebo príde k odkrveniu mozgu a človek by mohol omdlieť.“
Aj deti prešli žihadlovou skúškou
Deti Mačičkovcov tiež vyrastali pri včelách. Hrávali sa pri nich, dokonca otec si jednu dcéru pri práci vyložil na úle. Tá sa ako po plošinke zadočkom posúvala k úľu, kde robil otec. Nebála sa včiel ani ich žihadiel. Dokonca Mačičkovci svoje deti privykali na včelí jed tak, že pichnutie včely naprogramovali a vpich pozorovali, či nie je dieťa alergické. Nebolo ani jedno. A k včelám pritiahli aj nevestu Lýdiu. Počúvala svokra, manžela, popri robote okolo včiel, medu pochytávala informácie a už tak funguje štrnásť rokov. Svokor hneď oceňuje, že chcela byť aktívna a dosť toho vie. Je odborníčkou na liečenie medom. Viete, čo pomôže pri boľavom hrdielku? Mliečko s medom na noc a cvrknúť doňho trošku masla. Je to dobré na spánok aj na kašeľ.
Medové recepty pre zdravie aj krásu
Lýdia si mnohé medové recepty odskúša na sebe a svojej rodine. Dá na liečiteľov, ale má aj vlastné skúsenosti. Čo proti cholesterolu? Nátierka z masla, medu a peľu. Maškrta? Oblátky s medom – to má rada celá jej rodina. A že med účinkuje aj na krásu, poradí zábal na unavené, poškodené a farbené vlasy: tri lyžice medu, tri olivového oleja, jeden žĺtok. Na pol dňa zabaliť vlasy do uteráka a potom ukážu svoju krásu.
Pre vyzretejšiu pleť – tak jemne nazve starnutie – odporúča materskú kašičku, ktorá má stimulačné látky a podporuje tkanivá, na rany propolisovú tinktúru, na boľavé kĺby a reumu masť so včelím jedom.
Autor: Dagmar Poliaková
