Ak ste ešte nepočuli ako znie melódia v podaní 30 mandolín, prišli ste oveľa. My, žiaľ, v novinách zvukové zážitky nesprostredkujeme a sami ste na to asi nemali príležitosť, pretože takýto súbor je na Slovensku len jeden. Nacvičuje pod vrchom Žiar, ktorý čnie nad Neslušou v okrese Kysucké Nové Mesto. Preto sa volá Žiarinka. Jeho umeleckou vedúcou je Augusta Plošticová. Sama kedysi na mandolínu hrávala.
Priekopníkom neslušskej mandolínovej tradície bol Gejza Klanduch. „On mal 70 a ja 50, keď prišiel za mnou s myšlienkou založiť takýto súbor. Vtedy som už vyše 30 rokov na mandolínu nehrala. On však bol presvedčený, že to zvládnem,“ hovorí pani Gusta. To bolo v roku 1995. V januári začali s 50 deťmi nacvičovať a v júli už mali prvý koncert. Síce taký surovučký, ako nežne hovorí pani Gusta, ale bol. Postupne k mandolínam pribrali gitary, harmoniku, varhany, bicie či flautu. Hoci ku Kysučanom patrí skôr heligónka či buková muzika, mandolína sa na dolných Kysuciach udomácnila. A tak v roku 1995 ju len oprášili a zvesili z klinca. Za tých 11 rokov sa v Žiarinke vystriedalo dovedna 170 detí. Do súboru prichádzajú deti vo veku 9 rokov. V prípravke sa učia všetko, počnúc notovým písmom. Kto vydrží a býva to tak polovica z 20 detí, ktoré každé dva roky vyberú, postúpia do „veľkého súboru“. Tam sú i maturanti a neraz sa sem vracajú, aj keď už majú zamestnanie, či chodia na vysokú školu.
Len tak si zahrať na piatkovú skúšku. Tá býva raz za týždeň, no pred koncertom i viackrát. Pravidelná dochádzka na skúšky je podmienkou účasti na koncertoch. Mandolína je neveľký strunový hudobný nástroj. Ladí sa podľa huslí, má štyri zdvojené struny. Hrať na ňu nie je také jednoduché, ako by sa zdalo. Hoci mnohých to zvádza hrať na ňu ako na gitaru, tento štýl nie je správny. Je potrebné narábať „trsátkom“ úplne inak. Ťahať ho po strune nielen dole, ale i späť. „Koncerty sú pre deti najväčšou motiváciou. Ročne ich odohráme tak do 20. Chodíme na rôzne prehliadky, no nikde sme sa s podobným súborom nestretli. Hrali sme v Nemecku, Srbsku, v Čechách, dokonca v Lucerne, v Poľsku. Tam je asi najlepšie publikum, Poliaci sú veľmi spontánni. Veľmi by som si priala, teda najmä deťom by som to dopriala, aby sme mohli ísť koncertovať do Talianska,“ hovorí A. Plošticová. Možno aj preto, lebo kolískou mandolíny je práve Taliansko. Ročne absolvuje Žiarinka približne 20 koncertov. V repertoári má 50 skladieb – vážnu, sakrálnu, populárnu hudbu i ľudové piesne. Tie však k mandolíne akosi príliš nepasujú. Azda najlepšie vyznejú skladby ako La paloma či Solemio. Nečudo, veď v krajine kde vznikli, je doma aj mandolína. Už o pár týždňov sa mandolíny rozozvučia i na promenádach slovenských kúpeľných miest, kde ich s obľubou pozývajú. „Práve na takomto koncerte raz za mnou prišla pani v čiernom a veľmi nám ďakovala. Vraj sa už tri mesiace nezasmiala a nič ju nepotešilo. Až my. Zomrel jej totiž syn na drogy.
My o nich síce nehovoríme, ale i takto proti nim bojujeme, lebo naše deti sa netúlajú po uliciach bez dozoru a zmysluplne trávia voľný čas. Navyše rozdávajú radosť aj iným,“ hovorí pani Gusta. Je nielen prísnou učiteľkou a zbormajsterkou, ale i vľúdnou kamarátkou. Neraz rieši so svojimi zverencami ich nešťastné lásky či strach z maturity. Vie, že skúšky i koncertovanie sú pre deti náročné, no zároveň vie, že majú dosť energie na to, aby to zvládli. Hoci sama jej má na rozdávanie, myslí aj na to, kto preberie jej štafetu v Žiarinke. A obavy ju nesužujú. Má v nej dosť nástupcov, ktorí by zodpovedne, so všetkou vážnosťou a úctou dokázali uchopiť dirigentskú taktovku. Stále zdôrazňuje, že je len amatérka a ťažko si priznáva nejaké zásluhy. Skromnosť jej to nedovolí. Učila na prvom stupni základnej školy. No cieľavedomosť, trpezlivosť i prístup k deťom i hudbe by jej mohol závidieť nejeden profesionál. Výsledkom je jedinečný mládežnícky súbor a to, že dokáže udržať mladých ľudí, čo v dnešnej dobe nie je jednoduché, pri zmysluplnej a ľudské duše obohacujúcej záľube.