Stáť na vrchole skalnej cesty a mať ten úžasný pocit z dočasného prekonania prírodných podmienok a seba samého. Aj takto sa dá charakterizovať horolezectvo slovami jedného z lezcov. Skalolezectvo sa ako šport čoraz častejšie dostáva do povedomia aj ako jedna z adrenalínových aktivít, ktorým sa vzhľadom na ich väčšiu dostupnosť venuje stále viac ľudí. Na lezeckých tripoch (výletoch) sa kde-čo stane. „Ako už dlhoročný lezec mám kamarátov z celého Slovenska aj od našich západných susedov v Čechách, a práve tým sa stala kuriozita na našich skalách. V neprebádanej, takmer panenskej prírode dedinky Komjatná, dvaja kamaráti vyliezli lezeckú cestu ohodnotenú piatym stupňom obtiažnosti, vychutnávali si krásny výhľad na okolitú prírodu a úžasný úlet z reality. (Obtiažnosť ciest sa hodnotí od stupňa jedna – po prvom pive k baru, až do jedenásteho stupňa, kde už u korešpondenta treba hľadať krv v alkohole.) Potom zobrali jeden aj druhý z nich konce lana a obidvaja hodili ten svoj koniec dolu do dediny. Akonáhle si uvedomili, čo spravili, pozreli sa na seba a povedali si, že niektoré veci sú úplne nevysvetliteľné. Rozhodli sa počkať na pomoc, no nikto neprišiel. Správny horolezec však, čo vylezie to dokáže aj zliezť. Po vyše hodine nepríjemného lezenia dolu skalou, čo inak pomocou lana trvá asi desať minút aj s prestávkou na cigaretku, sa konečne ocitli na pevnej zemi. Oslávili svoje životy v najbližšej hospode, ako naši susedia Česi zvyknú nazývať krčmu, a teraz na tento zážitok spomínajú ako na poriadny úlet. Som presvedčený, že obidva konce jedného lana už nikdy z kopca hádzať nebudú. Ale, asi radšej netreba nikdy hovoriť nikdy...“
Nemenovaného skalolezca Braňa Zboju (inak syna jedného z mála Slovákov, ktorí stáli na Mount Evereste), k vyrozprávaniu zážitku jeho českých kamarátov donútila
Autor: Iva Petranová