Michal Červeň mal vraj už dvadsaťsedem zlomenín, a to má iba dvadsaťosem rokov. Lyžuje, snowboarduje, lozí po skalách, venoval sa karate, kick-boxu, zjazdu na horských bicykloch, raftingu a neviem ešte akým druhom športu. „Jedine padáky mi zakázali, ale aj to som skúšal. Chcel by som lietať, ale beriem, že je to nebezpečné. Stačí zle dosadnúť, spadnem na zadok, a keďže mám iba tretinu stavca, radšej to už neskúšam,“ povedal Michal a dosť ma tým zaskočil. Tretinu stavca? Kde sa vám to stalo? Spýtala som sa. „Na majstrovstvých Slovenska v snowboardingu, sedem mesiacov som nosil korzet. Raz sa mi podarilo za tri týždne sedem zlomenín...“ Už som sa nepýtala, ako k nim prišiel, zaujímalo ma, či po toľkých zlomeninách nezanevrel na šport a či sa nebojí. „Paradox je, že väčšinu zlomenín som nezískal pri športe, ani som sa ho nevzdal. Báť sa nebojím, ale snažím sa byť opatrnejší. Aj keď stať sa môže všeličo, teraz ma tu napríklad na chodníku môže zraziť auto,“ povedal Michal. Osem rokov bol zamestnaný ako plavčík a štyri roky robí navádzača slabozrakému lyžiarovi Danielovi Cintulovi, s ktorým bol v tomto roku aj na paralympiáde v Turíne. Aby sa na ňu mohli dobre pripraviť, ako plavčík dal výpoveď, lebo oboje sa stihnúť nedalo. Dano býva v Kysuckom Novom Meste, Michal v Liptovskom Jáne a stretávajú sa približne každý druhý týždeň v tréningových kempoch.
Čo vlastne robí navádzač?
Lyžujem pred Danom, čím bližšie, tým lepšie, najlepšie je jazdiť tak, že jeho špičky lyží sa míňajú s mojimi pätami. Vlastne sa naháňame.
Nenarazí do vás?
Za štyri roky sa to stalo dvakrát. Musím dobre poznať celú trať a pamätať si každý detail, lebo keď jazdíme, dopredu sa nemám čas veľmi pozerať, musím sledovať Dana vzadu a dávam mu zrakové aj hlasové povely.
Aké napríklad?
Základné povely sú hop, vlas a prejazd. Ale ťažko sa to vysvetľuje, to by ste museli vidieť priamo v akcii.
Dano vôbec nevidí?
Trochu vidí, síce veľmi rozmazane, ale keď má záchytné body, tak sa pohybuje sám asi do štyroch metrov. Paralympionici sa delia do troch skupín: sediaci, stojaci a nevidiaci a nevidiaci sa tiež delia do troch skupín: úplne slepí, zvyšky zraku a slabozrakí. Dano súťaží v kategórii B2, zvyšky zraku. Ako asi vidí vám vysvetlím na príklade: Boli sme v Rakúsku na pretekoch, išli sme na zjazdovku a Daniel hovorí: ,To je dobré stredisko. Pozri, koľko je tu lyžiarov.´ Ale neboli to lyžiari ani zjazdovka. Bola to vlastne cesta, breh a na brehu malé stromčeky asi dva metre od nás. Ale keď padne hmla a skoro nič nevidno, v teréne, ktorý poznajú, sa takíto ľudia vedia orientovať lepšie ako vidiaci.
Ako si s Danielom rozumiete?
Túto sezónu sme boli osem mesiacov spolu na snehu. Byť s niekým nonstop taký dlhý čas, to si musia ľudia povahovo sadnúť, rozumieť si a musia sa dopĺňať. Skoro ako manželia. (smiech)
Vráťme sa k paralympiáde v Turíne. Ako ste dopadli?
Daniel jazdí všetky disciplíny – zjazd, slalom, obrovský slalom aj super-G. V zjazde bol siedmy, v slalome šiesty, v obrovskom slalome deviaty. Išiel úplne super, pretekalo sa na zjazdovke, kde zdraví olympionici išli zjazd. Paralympionici dosahovali na tejto trati primernú rýchlosť asi 80 km/h. V super-G vynechal jednu bránu pod svahom, čo ho veľmi mrzelo, lebo jeho otec slávil v ten deň 50 rokov. Aj na paralympiáde sa jazdí buď-alebo. Tréner nám raz povedal na Svetovom pohári: ,Idete pretekať, nie dôjsť preteky.´Keď videl jeho jazdu, povedal: ,Prečo ste nedošli? Mohli ste mať skvelý čas.“ Ale ja som povedal: ,Neprišli sme dôjsť preteky, ale vyhrať, a keď sa víťazí, stávajú sa aj chyby.´Možno sme mohli byť v prvej trojke.
Chceli by ste ísť aj na budúcu paralympiádu a zabojovať o medailu?
Získať olympijskú medailu je sen každého športovca. Budeme sa snažiť.
Pohybujete sa medzi postihnutými športovcami. Nie je to pre vás ťažké a trochu deprimujúce?
Nie. Blinďáci sú super partia, dajú aj to, čo nemajú a je s nimi nonstop sranda.
Povedali ste blinďáci?
Slabozrakí sa tak medzi sebou slengovo volajú. Blind je nemecké slovo a znamená slepý. Ale niekedy si hovoria aj bezočivci.
Čo budete robiť v lete?
Každý trénujeme individuálne. Daniel chodí do posilňovne, beháva s jedným futbalistom a ja tiež behám po kopcoch, bicyklujem, trénujem. Keď sa bude dať, pôjdeme niekam spolu na túru.
Aké je teraz vlastne vaše hlavné zamestnanie, keďže plavčíčstvo ste kvôli paralympiáde zavesili na klinec?
Moje hlavné zamestnanie v súčasnosti je nezamestnaný na úrade práce. Chcel som si ísť zarobiť na Cyprus, ale nevyšlo to. Urobil som si masérsky kurz a občas masírujem. Doma je roboty dosť, musím dobiehať, čo som za štyri roky zameškal.
Čo ste robili napríklad včera?
Bol som v Beladiciach na zámku.
Obzrieť si nevesty pre milionára?
Tie ma nezaujímajú, ani som ich nevidel. Jedna liptovská agentúra tam robila animačný program pre hostí, zavolali ma, tak som išiel. Mali sme vlastne zabaviť firmu na výrobu čistiacich a toaletných potrieb. Boli tam také disciplíny, ako napríklad hod toaletným paierom na presnosť a podobne. Hrali sme sa vlastne na čistotníkov, Miro Kasprzyk bol napríklad kráľ Čistotník a my jeho služobníci, mnísi.
Čo je podľa vás v živote najdôležitejšie? Aké máte priority?
Rodina, priatelia, zdravie a láska.
