Pred dvoma rokmi 12. mája približne o piatej hodine ráno pri opravovaní jednej z posledných maturitných písomiek dotĺklo srdce učiteľa, lokalpatriota, esejistu a duchovne bohatého človeka Ivana Laučíka. Zastavilo sa v čase, keď chcel začať žiť svoj život naplnený básňami, písaním, prírodou, jaskyňami. Priateľmi a sladkým bohémskym ničnerobením, čo samozrejme, nikdy nevedel. Čo všetko si naplánoval na poslednom stretnutí „Osamelých bežcov“ 30. apríla 2004! Zároveń akoby tušil...
Pre mňa a poetku Annu Ondrejovú bolo úplne prirodzené čítanie pri jeho hrobe. Poslali sme viac ako päťdesiat esemesiek, pozvali pár priateľov, rodinu. Keď Anička kupovala ružu, kvetinárka sa jej opýtala: „A to sú už dva roky?“ Slnko svietilo, cítili sme zamrznutú brusnicu, na hrobe ležala fotografia Ivana v siedmom nebi, kytica spod Sivého vrchu, kamienky, horeli kahančeky. Prišli kolegovia, študenti malí i veľkí, Rudo Jurolek z Námestova, Michal Kubáň s gitarou, vysokoškoláci s ruksakmi a kyticou, ktorí prišli „náhodou“ na pätnástu hodinu. Každý zobral do ruky knihu, našiel svoju báseň a čítal. Prichádzali SMS, trochu sme zaspomínali. Tá polhodina bola nabitá nesmierne silnou atmosférou, presne tak, ako jeho autorské čítanie. Pretože on tam bol. O rok dovidenia a ďakujeme, Majstre.
Autor: Jana Droppová