Na začiatku bol Mŕtvy kabát. Ale názov ideologicky neprešiel, tak ho zmenili na Majafo – malé javiskové formy - a zabávali ľudí. Postupne ich bolo čím ďalej, tým menej, až raz neprišiel ani jeho jediný spoluhráč a na javisku sa ocitol sám. Odvtedy hráva sám. Bol hasič, strojník, bagrista,podľa vlastných slov sa učil aj za úradníka, istý čas bol dokonca nezamestnaný. Krátko po Nežnej revolúcii sa rozhodol, že sa bude živiť sám sebou a odvtedy je mím na voľnej nohe. Liptovský Mikuláš sa vďaka nemu stal hlavným mestom pantomímy na Slovensku. Každý rok sa tu koná jediný celoštátny festival pantomíny a pohybových divadiel PAN, vlani bol už trinásty. Na záver každý účastník dostane diplom a mastný chlieb s cibuľou. Založil a vedie aj Štúdio pantomíny. Bol nominovaný medzi osem najlepších zabávačov v Európe a je vraj najukecanejší mím na svete. S klaunským nosom ho vídať často aj v nemocniciach a detských domovoch. Sám o sebe hovorí, že je samorast spod Tatier, aj keď v ňom koluje aj moravská krv. (Jeho otec pochádza z Ostravy, mama z Porúbky). Mím Miroslav Kasprzyk.
Na Deň detí si ich zabával nedávno v Trenčíne, kde sa stretol rekordný počet klaunov - až 749. Ale ty ich nielen zabávaš, ale aj liečiš. Ako Dr. Klaun chodíš aj medzi choré a opustené deti. Myslíš si, že to pomáha?
Fond Dr. Klaun vznikol na podporu dlhodobo chorých a opustených detí. Prinášame im do nemocníc, detských domovov a zariadení, v ktorých žijú, smiech a snažíme sa , aby na chvíľu zabudli na bolesť, na infúziu, na chemoterapiu, na svoju chorobu. Keď som prvýkrát vošiel na detskú onkológiu, bol som šokovaný. Je ťažké vysporiadať sa s tým, že dospelý človek má rakovinu, ale dvojročné, trojročné deti? Ale uvedomil som si, že som tu preto, aby som ich zabavil, rozdal úsmevy. Vyliečiť ich nemôžem, ale možno pár našich smiechot odštartuje v detskej mysli ten pravý liečebný proces, to ich rozhodnutie, že sa oplatí na tomto svete ostať, keď je tu taká sranda. Deti zapájam do hry, keď napríklad ťahám rybu, kričím pomôžte, pomôžte! Raz mi prišiel na pomoc chlapec na vozíku a ťahali sme spolu rybu. Predstavenie pokračovalo tým, že voda stúpa, tak hovorím: „Musíme plávať.“ A on na to: „Ja nemôžem, nemám nohy.“ V tom momente na osvietilo a vravím: „A paralympiádu si nevidel, ako tam plávajú bez rúk, bez nôh?“ A už sme plávali... Hral som aj deťom, z ktorých polovica akoby nevnímala, pozerali sa von oknom, žili svoj vlastný svet. Pýtal som sa sám seba, či to má zmysel sa tam potiť, hádzať po zemi. Ale ľudia, ktorí sa o nich starajú a sú s nimi denno-denne, videli na nich pozitívnu zmenu a povedali mi, že sa výborne bavili. Takže je to robota, ktorú treba robiť. Komenský nenadarmo povedal škola hrou, možno by mal byť aj život hrou, zdravie hrou. Deti sa podľa mňa akosi zabúdajú hrať a možno tam je pes zakopaný...
Ako šaša ťa vídať na mnohých hradoch: Červenom kameni, Strečne, Spiškom hrade...
To je trochu iné. Denne popri mne prejde napríklad aj dvaapoltisíc ľudí, ja ich vítam, zabávam a obraciam ich pozornosť želaným smerom. Ľudia majú šancu na hrade si vybrať, či si pôjdu pozrieť expozície, sokoliarov, alebo našu akciu – volá sa šermovačka. Mojou úlohou je, aby čo najviac ľudí išlo na šermovačku. Hovorím srandičky, animujem, pracujem s davom.
Svojím spôsobom ho vlastne manipuluješ... Je to síce odvážne tvrdenie, ale svojím spôsobom áno. Zábavnou formou.
Chápem. Veď kto by odolal takému pozvaniu: „Nech sa páči, občerstvenie, plastové wécé, streľba z kuše...“ Koľko máš vlastne knaunovských kostýmov? Na každom hrade iný?
Nie, iba jeden. Dal som si ho ušiť.
A koľko máš klaunovských nosov?
Asi tri. Tie som si vyrobil sám , rozbil som nejakú hračku, lebo tie penové nedržia, šmýkajú sa a padajú z nosa. Keď som pri tých nosoch, nedávno sa ma v nemocnici decká pýtali, prečo vlastne majú klauni červené nosy. Povedal so, že prvý klaun, keď prišiel medzi deti, bol prechladnutý a tieklo mu z nosa, tak aby deti nenakazil, nasadil si na svoj nos ešte jeden červený. To je moja najnovšia story.
Hráš šašov aj kráľov. V predstavení Zlý kráľ hráš zlého kráľa, a deti ti aj tak pomáhajú a majú ťa radi. Vtiahneš ich do rozprávky, urobíš z nich vlastne hercov, vybuduješ si z nich armádu, učíš ich na javisku pochodovať a ohromne sa pri tom bavia. Čo si radšej šašo alebo kráľ?
Výhoda šašovského kostýmu je tá, že môžeš povedať čo chceš a nezatvoria ťa za to.
Rolničku zo šašovského kostýmu nosíš aj na kľúčoch a keď ideš, zvoníš ako Dedo Mráz ...
No vidíš, aspoň mám stále Vianoce. (Smiech) A je to hlavne praktické. Viem, kde mám kľúče.
Okrem iných rozprávok si napísal, zrežíroval a nacvičil s deťmi z osobitnej školy aj dve rómske rozprávky. Ako Čačo utancoval utancoval smrtku k smrti a Šukarove čarovné kladivo.
Boli to rómske deti s určitým postihnutím, ktoré majú problém rozprávať a vyjadrovať sa, ale pohybovať sa a tancovať, to oni vedia. Začínali sme s desiatimi deťmi a nakoniec skoro celá škola hrala čertov.
Asi je zbytočné sa pýtať, či máš rád rozprávky?
Ja žijem rozprávku. Ale to tam nepíš, lebo príde daňová kontrola. (Smiech) Niektorým ale nerozumiem, napríklad Dievčatko so zápalkami alebo Išlo vajce na vandrovku. Nemám pocit, že sú to rozprávky, lebo v rozprávkach dobro víťazí nad zlom. A tu dievčatko zamrzne a vajce sa rozprskne v horúcom popole.
Robíš aj živé sochy. Len sa niekde postavíš a stojíš bez pohnutia napríklad ako zlatý muž. Ako dlho vydržíš stáť ako socha bez pohnutia?
Rekord mám asi päť a pol hodiny. Na Bojnickom zámku som za tri dni stál asi 15-16 hodín.
Nepokúšajú sa ťa niektorí vyprovokovať, aby si sa pohol?
Čoby nie. Ruské deti to skúšali napríklad kameňmi aj železnou trubkou som dostal po krížoch.
Ako si reagoval?
Nijako. Bol som socha.
Nerozumiem tomu. Aj to je umenie? Aký to má vlastne zmysel?
Skús to a uvidíš. Pochopil som, prečo hádzali kamene a prečo ma opáčili tou trubkou.
Prečo?
Lebo to bolo vo mne. Ale to nevysvetlíš. Je to proste o tom, čo je v tebe. Veľa ľudí si myslí, že to nie je problém niekde sa postaviť a len tak stáť. Nech si to idú vyskúšať. Nie je to až taká sranda, ako to na prvý pohľad vyzerá robiť sochu alebo pantomímu. Pantomíma je nesmierne ťažká. Všetko treba vedieť vyjadriť bez slov, len pohybom. Keď niečím pohnem, musí byť jasné, čím som pohol, aj keď na javisku nič nie je. A musím to robiť tak, aby sa ľudia ešte pritom aj zabávali. Nikto mi nepomôže, lebo na javisku som sám. Som si riaditeľom, kostymérom, maskérom, manažérom, akú robotu si zoženiem, takú mám, keď ju zúčtujem, možno prídu peniažky, keď prídu, zaplatím poplatky a mám čo jesť. Je to nesmierne slobodné, ale sloboda nie je to, že človek leží a kope sa do zadku.
Každý posledný štvrtok v mesiaci máš v liptovskomikuláškom Dome kultúry svoju Mímshow. Počas nej diváci napíšu na lístky to, čo máš pantomimicky zahrať a ty to vzápätí zahráš. Zahral si napríklad žabu v mixéri aj cukrovú trstinu vo vánku. Pred šiestimi rokmi si mímshow ohohatil o navigátora. Jeden z ľudí príde na javisko, rozpráva svoj príbeh a ty ho hneď pantmimicky stvárniš. Čo to bolo naposledy?
Čítala sa kapitola z Wewerky, najnovšej knihy Borisa Filana.
Bývalý režim - socializmus- si premenoval výstižne na šokializmus. Ako by si pomenoval súčasný?
Kanibalizmus.
Prečo? Kto koho žere?
Všetci všetkých. Dokonca niektorí sami seba a tí najväčší kanibali sú väčšinou v parlanente a na bilboardoch.
Istý čas ťa bolo vídať v televízii v zábavníku Apropo TV s Jarom Filipom a Stanom Radičom.
Mal som to šťastie, že som prešiel s nimi kus cesty, oni vlastne odhalili môj ďalší rozmer - slovný, hovorili, že som najukecanejší mím na svete. Natočili sme asi šesť- sedem dielov a vyzeralo to, že to „rozjedeme“ veľkým spôsobom, žiaľ, Jarovou smrťou sa všetko skončilo. Jaro žil naraz päť plnohodnotných životov, bol spevák, hudobník, scénarista, režisér, počítačový maniak, fajčiar na plný úväzok – skrátka úžasný človek. So Stanom som bol deň predtým, ako zomrel. Pomáhal rozbiehať novú estévečku, projekty boli odobrené a zrazu ho vyšupli. Tí, ktorí sa podpísali na jeho infarkte, potom plakali na jeho pohrebe.
V televízii si nahrával aj pantomimické Osmijankove rozprávky. Kedy ich uvidíme?
Asi na svätého dindy. Urobili sme s Michalom Hechtom a Ikou Antolovou sedem večerníčkov bez slov, mali o ne záujem aj v zahraničí, ale nie sú peniaze na ich dokončenie a zostrihanie.
Štúdio Kasprzyk nedávno oslávilo trináste narodeniny a má za sebou kopec úspešných vystúpení a ocenení. Po paródiách Dobšinského rozprávok Zlatovláska, Valibuk a Traja zhavranelí bratia sa s Ezopom, s ktorým vyhral PAN, chystáte na festival Dotyky a spojenia do Martina. Je to iste dobrý pocit, keď sa štúdiu darí, o to lepší, že v ňom sú obaja tvoji synovia.
Hlavným poslaním nášho divadla nie je prísť na javisko a byť úžasní, to je iba tá čerešnička, príjemná ale nie podstatná. Hlavný cieľ je lepšie žiť, jednoducho je to hlavne o živote, nie o divadle. Je napríklad fajn, keď dievčina, ktorá s nami chodila dva roky do telocvične, už nenosí trojky z telocviku. Štúdio pantomímy je moja srdcová záležitosť, chodia k nám decká od osem do osemnásť rokov, stretávame sa v telocvični na stavebnej priemyslovke každý pondelok a dvere sú otvorené.
V areáli vodného slalomu, kde trénujú aj naši olympionici, vídať v kajaku aj jedného bradatého...
S vodáctvom som koketoval už na strednej škole a asi pred štyrmi, piatimi rokmi ma to znovu chytilo. Aby som mohol fungovať na javisku, potrebujem totiž dobrú fyzickú kondíciu, nedá sa uprostred predstavenia povedať prepáčte, vydýcham sa. Predtým som chodil do posilňovne, ale pred pár rokmi som sám pre seba objavil tichú vodu na začiatku kanála a chodil som si tam zapádlovať.
Máš vlastný kajak?
Požičiavajú mi dobrí ľudia.
Hovoril si o tichej vode, ale videli ťa na divokej...
Prehovorili ma olympionici a spol. a ďakujem im za to, že ma nejako zobrali medzi seba. Robili si zo mňa srandu, že som ako Martikán: prvý na tréning prichádzam a posledný odchádzam. Keď to počul Mišo, povedal: „No hej, ale nám dvom to chutí.“ Ale boli úžasní, povzbudzovali ma: „Hybaj na tú vodu, ty to zvládneš.“ Nakoniec som nabral odvahu vojsť do toho prúdu a bolo to úžasné. Ľudia, ktorí sa len tak pozerajú z brehu a v živote nesedeli v kajaku, nemajú šancu pochopiť, čo sa tam deje.
A čo sa tam deje?
To je živel. Prúd má silu a určité zákonitosti, treba tomu rozumieť. Ale finta je v tom, že človek sa musí sústrediť len na vodu a vypnúť hlavu. Nie je to adrenalín, ako si mnohí myslia. Ja tam relaxujem a zároveň posilňujem. Celé telo maká, hlava je vypnutá.
Nechystáš sa náhodou aj na Tatranský slalom?
(Smiech). To nie, ale zišiel som už celú trať aj s bránkami.
Nedajú sa vymenovať všetky tvoje aktivity, predstavenia, projekty, nespomenuli sme Kremnické gagy, filmy, napríklad Sokoliar Tomáš alebo Dračie srdce, v ktorých si sa mihol. Čo považuješ doteraz sa svoj najväčší úspech?
Takto formulovanej otázke nerozumiem, lebo nerozumiem slovu úspech. Pre mňa by bol úspech, keby sa mi podarilo byť človekom. Robím všetko pre to, aby som to naplnil.
