Občianske združenie Doména obnovilo v mestskej časti Liptovského Hrádku tradíciu spoločného sadenia mája. Bolo to v roku 2002. MY sme zažili Doménu spolu s ochotníckym súborom Atak 9 a s ostatnými obyvateľmi obce v akcii pri stavaní mája tohto roku v júni. Stalo sa – keďže Dovalovci stavajú máj na Ducha, tohto roku bol sviatok Svätého Ducha až prvý júnový víkend. Kedysi vraj stavali máje chlapci svojim dievčatám, a tak v dedine na Ducha ich bolo aj pätnásť. Postupne sa táto tradícia vytratila a „urbárnici majú z toho radosť, aspoň chlapci nevyrúbu mnoho stromčekov,“ komentovala poslankyňa Zdenka Jurčová. Ale jeden spoločný máj stojí každý rok. Tohto roku už piaty.
„Z prvého mája opatrujeme v kultúrnom dome jeden klátik,“ začala rozhovor Viera Kunová, ktorá kráčala s priateľmi hore Dovalovom, aby videli vynášanie mája z domu a v sprievode ho odprevadili na miesto sadenia. „Prvé dva roky sme totiž máj pri odkladaní rozrezali na klátiky a licitovali,“ pokračuje V. Kunová. Už dva roky nelicitujú. Našli lepšie riešenie. Máj, keďže má dĺžku vždy okolo dvadsať metrov, darujú materskej škole a rodičia z neho urobia preliezky alebo hojdačky. Aj tohtoročný máj má dvadsať metrov plus na vrchole je ešte dvojmetrová májka – mladý stromček červeného smreka ozdobený farebnými stužkami. „Májku ideme odrezať vždy na poslednú chvíľu, ale máj sa sušil už dva týždne pred sadením,“ vysvetľuje člen Domény Milan Jurčo, „ale mrzí ma, že mladí nie sú dosť aktívni, zatiaľ veľa robíme my starší. Juraja Števčeka napadlo, aby niekedy ešte urobili predkolo vynášania mája a usporiadali v tejto disciplíne majstrovstvá Dovalova. „Veď je to hotové umenie niesť máj na pleciach! Chlapi si musia zosúladiť krok a pohyb. Chvíľku som niesol aj ja a pokazil som im rytmus.“ Nečudo, Milan Jurčo je vysoké chlapisko a pod májom boli menšie postavy. Ktovie, či aj tie neniesol spolu s májom.
Stavanie mája na námestičku bola drina. Máj ťažký, dlhý. Pomáhali chlapi, deti, na pomoc pritiahli rebríky i lano sa dostalo k slovu. Keď sa však už vysoko nad hlavami zatrepotali stužky vo vetre, zaznelo hlasné vauuuu. A prizvané deti z bulharského folklórneho súboru Aglika zo Sliveny chvíľu nedokázali zavrieť pusy. Také niečo ešte nevideli. Keď ich však zavreli a začali tancovať, potom všetci okolo takmer otvárali ústa nad umením detí. Do studenej soboty totiž priniesli spolu s teplom a slniečkom južných krajín aj temperament a pôsobivé melódie bulharských ľudových piesní.
Máj bude stáť v Dovalove do Jána. Potom ho spustia, darujú do škôlky a deň zakončia jánskym ohňom, pri ktorom už tradične čakávajú východ slnka nad Kriváňom. Vraj je to krása.
