MY vás pozývame na rozhovor aj o tom, čo sa v mužskej kapele stať nemôže a v ženskej to nie je celkom obvyklé, ale čisto ženskej Venuste sa to podarilo. Čo? Dvakrát rodili v približne rovnakých termínoch (v rokoch 1999 i 2003) a kapela fungovala aj počas materských. Už sú spolu dvanásť rokov a ešte im to klape. Nemajú žiadnu šéfku, a predsa sa dohovoria. V týchto dňoch dokonca svetlo sveta uzrelo ich prvé CD a sen o druhom vôbec nie je nereálny. „To najlepšie, čo sme za prvých deväť rokov nášho pôsobenia stvorili, je na staro-novom CD, ktoré prichádza na trh v týchto dňoch pod názvom Päť žien pána Fauna,“ hovorí členka ženskej kapely Venusta Ľubica Pelachová. A prečo päť žien, keď kapela ich má šesť? Pôvodne bolo v skupine päť dievčat, päť mladých dám, ktoré potrebovali svoj vlastný a navyše originálny babinec. Tak si našli hudbu ako kvalitnú zámienku pre svoje stretávky. Tešili sa z hudby, tešili sa z chvíľ, ktoré strávili spolu. A táto devíza im ostala dodnes. Hoci trošku zmenili zloženie kapely – niektorá odišla, iná prišla – skupina aj dnes vlastne funguje ako sladká jahôdka na torte bežného života medzi prácou a povinnosťami v rodine. „Ale poznáme hranice, za ktoré nejdeme, aby nevznikali v našich rodinkách hnevy,“ pokračuje Ľubica. „Napríklad nehrávame každý týždeň a keď sa niekedy zdržíme na skúške alebo sa len tak zakecáme, vieme, ako to doma urovnať a vylepšiť...takými čisto ženskými ťahmi.“
„Nemyslím si, že by sme sa dokázali rozísť teraz, keď sme takmer spolu zvládli nielen materské, ale aj všetky peripetie nášho pôsobenia. Boli to dobré skúšky, ale my sme to zvládli a možno práve Venusta nám pomohla neskĺznuť do bežného stereotypu a zachovať si niečo svojské, originálne. Treba poďakovať vyššej sile, že nás drží pokope.“
Hoci spolu hrajú a spievajú veľa rokov, prvé CD vydali len v týchto dňoch. Všetky problémy súvisiace s autorskými právami sú vyžehlené, priateľské nitky pevne spojené nielen spoločne prežitým časom a rovnakými záujmami, ale aj nežnými a žensky citlivými pesničkami. Hudba i texty vznikajú na mieru, hrajú len vlastné skladby s hlboko filozofickými slovami. V súčasnosti hlavnou textárkou je Mima Iglárová, ktorá je vďaka dlhoročnému priateľstvu úplne stotožnená s vnímaním a cítením Venusty. A hudba? Vlastný mix s prímesou bluesu, jazzu, šansónu i rocku. Príjemné melódie sú v súčasnosti viac-menej z dielne Ľubky Pelachovej a Janky Šipekovej. Vďaka bohatému výberu hudobných nástrojov od klavíra, cez akustickú a basovú gitaru, violončello, violu i husle, končiac flautami, saxofónom a bongom má hudba vlastnú venusťácku atmosféru. „Máme takú svojskú filozofiu, musí nám byť spolu jednoducho dobre. Až si závidíme samé sebe, že toto všetko máme...“ dokončila Ľubica Pelachová.
Autor: DagmaRA
