„Staré mince som začal zbierať už na druhý vrh,“ začal rozprávanie o svojej numizmatickej zbierke Ladislav Kazar z Pribyliny. A hneď vysvetľuje, čo to znamená na druhý vrh. „Prvé mince som začal zbierať pred tridsiatimi rokmi, vtedy som býval v okrese Karlove Vary. To bol prvý vrh. Potom som zbierku vymenil za knihy. Chytila ma taká čitateľská vášeň. K minciam a neskôr aj k papierovým peniazom som sa znovu vrátil už ako dospelý, to bolo na druhý vrh.“ Jeho zbierka mincí je hotové dejepisné učivo, no mince veľa prezradia aj o zručnosti ich výrobcov, o obyvateľoch a hospodárstve jednotlivých krajín, niektoré z nich zachytávajú umelecké diela svojej doby, niektoré sú kolkované, niektoré falšované. No tie posledné už nemá v zbierke. Vraj ich nemal rád, tak ich daroval alebo vymenil. A vyberá albumy, kde sú podľa času vzniku zoradené papierové peniaze rôznej veľkosti a z rôznych krajín sveta. Jedny z najstarších sú bankovky z Rakúsko – Uhorska alebo cárske bankovky z roku 1909. Vyzerajú ako veľké nálepky na fľaše. Každá bankovka má vodotlač a hoci sa mnohé na prvý pohľad zdajú rovnaké, práve vodotlač ich rozlišuje. Okrem starých papierových bankoviek je v zbierke aj jedna novšia vyrobená v Rumunsku z plastu.
Akoby ste v ruke držali len kus fólie. Mnohé mince v zbierke Ladislava Kazara pochádzajú z kremnickej minciarne. „Kremnická minciareň bola veľmi chýrna a dukáty v nej vyrobené mali lepšie zrno ako mince z iných mincovní,“ hovorí majiteľ zbierky a hneď vysvetľuje, že zrno v dukátoch znamená podiel zlata v nich. Každá z mincí je uložená vo vlastnom obale. L. Kazar nevie povedať, ktorá mu je najmilšia. Ku každej však vie nejaký príbeh alebo vyrozpráva jej osud, ako k nemu prišla napríklad z Brazílie, Iraku, Líbie či Sýrie. Väčšinu československých, slovenských a českých mincí kúpil alebo vymenil od iných zberateľov, mnohé mu priniesli známi a priatelia. Irackú striebornú mincu dostal takmer od neznámeho človeka, ktorý mu na nej preložil text: Najmilší sú Alahovi tí, čo všetko opustili, ale vieru nie. „Keď som začínal so zbierkou na druhýkrát, predstavoval som si, že zanechám v zbierke niečo svojim deťom, no ani jedna z dcér nemá k nim vzťah.“ A asi ani manželka, lebo s úsmevom obaja spomínajú, ako sa na mince nahnevala a tak ich manželovi schovala, že dodnes niektoré z nich nenašli.
Autor: Dagmar Poliaková
