Vidieť zblízka pri práci takého fenoména, ako je pán režisér Juraj Jakubisko! Byť aspoň chvíľu pri tom, keď sa rodí film za toľké milióny! To bol hlavný dôvod, prečo som išla na kasting a dúfala, že si ma do komparzu vyberie. Ako režisérke a ochotníckej herečke amatérskeho divadelného súboru Klások z Pribyliny sa mi to zdalo nesmierne zaujímavé. Na začiatku sa mi to zdalo, teraz môžem povedať, že to bolo zaujímavé. Kostymérky, maskérky, skriptka, kadejakí technici, jazykoví poradcovia (film sa totiž nakrúca v angličtine) a množstvo ďalších ľudí muselo urobiť svoju prácu, kým zaznelo z úst asistenta réžie: klapka..., prosím absolútne ticho..., akcia..., ostrá! Raz, dva, tri aj päťkrát sa opakovala jedna scéna, pokiaľ režisér a kameran neboli absolútne spokojní. Jedna situácia sa točila z dvoch aj troch pohľadov kamery. Niekedy zdržovalo pri práci počasie. Raz sa čakalo na obláčik, raz na slniečko. Keď svietilo slnko, režisér potreboval dážď a tak nastúpili požiarnici. Pokropili strechy a z nich to čurčalo ako pri poriadnom lejaku. Niekedy šli podľa režisérových predstáv herci aj komparzisti, ale nezadarilo sa koníkovi. Počas akcie na ostro zastal, zdvihol chvost a ... nastúpila lopata, metla a šlo sa znova. Práca komparzistov nie je síce ťažká, ale dokáže unaviť, pretože trvá aj 16 hodín. Musia byť „na pľaci“ či prší, fúka, sneží alebo oziaba. Nemajú k dispozícii asistentov tak ako herci. Asistent priskočí, zabalí do deky, vystrie dáždnik, podá pohár s horúcim čajom. Herečka, ktorá hrá Alžbetu Báthory, mala asistentky tri.
Herci aj komparzisti sú pod drobnohľadom skúsených očí kostymérok a maskérok, ktorým neujde absolútne nič. Všetko musí byť tak, aby ilúzia bola dokonalá. A tak ich pozornosti neušli ani moje nechty, na ktorých som si deň pred natáčaním dala urobiť francúzsku manikúru. Hoci mi to bolo ľúto, prišiel na rad odlakovač. Všimli si aj nesprávne umiestnenú sponku, ktorá mi držala klobúk, aj rifle, ktoré spod sukne síce iba trošku, ale predsa trčali mojej spolukomparzistke. To sú chyby, za ktoré sa nesie zodpovednosť a musia sa odstrániť skôr ako zaznie „ostrá“ a zabzučí kamera. Samozrejme, že ma zaujímali aj výkony profesionálnych hercov. Vidieť pri práci úplne zblízka Andyho Hryca, Táňu Radevu, Zuzanu Frenglovú, Lucku Vondráčkovú,Jirka Mándla či Boleka Polívku, alebo anglické filmové hviezdy Annu Frielovú a Hansa Mathesona má pre amatérsku divadelníčku neopísateľné čaro. Najviac však na mňa zapôsobilo stretnutie s nehercom Zdeňkom Jeřábkom, ktorý hrá vo filme kostolníka. Stretnutie s ním mi dalo veľa pozitívnej energie.
Môj obdiv počas filmovačky patril aj koňom, ktoré trpezlivo opakovali to, čo od nich človek požadoval. Nesmel ich rušiť hluk, reflektory, dym, oheň...nič. Zaujalo ma aj veľké množstvo všelijakých kostýmov, parochní, rekvizít. Moja divadelná duša však mohla len tichúčko závidieť.
Môže sa stať, že sa vo filme mihnem len pár sekúnd, alebo tie scény úplne zostrihajú. Ale môžem povedať, že som pri tom bola a zážitky a spomienky z mojej pamäti nevystrihne nikto.
