Keď Juraj Jakubisko nakrúcal v Pribyline pred Vianocami prvé zábery Báthoryčky, Perinbaba mu poriadne nasnežila. Asi z vďaky za to, že ju stvoril. Slovenský Fellini si mädlil ruky, lebo presne takú zimu chcel. Keď prišiel do Pribyliny začiatkom júna, želal si slnko. Ale bola zima ako v ruskom filme. Sneh síce nepadal, ale fúkal vietor, bolo zamračené alebo pršalo. „Asi Báthoryčka nechce prísť o prvenstvo, že je najväčšia vrahyňa. Ja som si myslel, že bude rada, keď ju trochu očistíme,“ povedal Juraj Jakubisko s úsmevom v bielom stane pred hotelom Esperanto, kde sme ho zastihli v dobrej nálade pri káve. Počas asi desaťminútového rozhovoru pripomenul, že Báthoryčka nikdy nestála pred súdom a nedokázali jej vinu, aj keď vypočuli asi tristo svedkov. Pravdepodobnejšie ako fáma, že sa kúpala v krvi svojich obetí, aby bola krásna, je to, že niekto sa chcel zmocniť jej majetku. Bola totiž najbohatšou uhorskou grófkou a majiteľkou šestnástich hradov. Film Love Story Báthory natáčajú v štrnástich hradoch a zámkoch výlučne na Slovensku a v Čechách. „Ale točíme aj na bratislavskej Kolibe, lebo na hradoch je veľká zima a Alžbeta by nám tam zmrzla, keď chodí polonahá a nedovolia nám tam ohrievače, alebo aby krv striekala po stenách,“ vysvetlil J. Jakubisko. Takže krv vo filme potečie, a nebude jej zrejme málo. Vo filme „krváca“ napríklad aj známa česká speváčka a herečka Lucka Vondráčková, horia čarodejnice a pri pohľade na zohavené telá zamaskovaných hercov aj figurín naskakuje husia koža. „Bola to krutá doba. Uhorsko sa na konci 16. storočia zmietalo v tureckých aj náboženských vojnách, bol mor, boje o moc, o majetok, intrigy, ktorých obeťou sa stala aj grófka Alžbeta. Ale vo filme nechcem iba dokazovať jej nevinu, ale ukázať hlavne dobu, v ktorej žila. Uhorsko bolo vtedy obrovské, žilo v ňom veľa národov a pripomínalo dnešnú Európsku úniu...“
Čachtická krčma aj „kašna“
Pre Juraja Jakubiska sme mali pripravených niekoľko otázok, ale nestihli sme mu ich položiť, pretože ho zavolali na „pľac“. Bez režiséra to jednoducho nejde. Sadli sme do auta a o tri minúty sme boli v Čachticiach. Z pribylinského skanzenu totiž urobili čachtické podhradie. Prešli sme popri studni či fontáne (česky ju volali kašna). Vyrobili ju z polystyrénu a sadrokartónu, voda v nej síce nebola, ale vyzerala ako „živá.“ Kúsok od nej parkoval koč, v ktorom sa vozila Báthoryčka. Priviezli ho až z Prahy, ale ťahali ho lipicány z jaloveckej farmy. Ich majiteľ Milan Gajan v zime v akčnej scéne zaskakoval za Ficka. Niektoré kone si však priviezli filmári až z Prahy. Scény na koči točili aj neďaleko Tatralandie, v Pribyline vraj nemohli, vadil im Kriváň. Nie, že by nebol fotogenický, ale v Čachticiach Tatry nemajú. Pod marským kostolom v skanzene už v zime postavili chlapi z Terchovej a Oravy čachtickú krčmu, v ktorej sa natáčali mnohé scény. Keď do nej vošiel Juraj Jakubisko, museli sme byť ticho, lebo sa v nej práve chystali znásilniť hostinskú.
Dvojhavé teľa prežilo
Keďže dnu sme ísť nemohli, porozprávali sme sa zatiaľ s reštaurátorom Tiborom Kováčom, ktorý si tiež zahral v komparze. Spýtali sme sa ho, aké scény sa mu najviac páčili a koho vlastne hrá. „Momentálne vojaka, ale za deň nás aj päťkrát prezlečú, fúzy prelepia, parochne zmenia. Včera sme napríklad niesli truhlu. Bolo dosť nepríjemné počasie a dosť sme sa s ňou nachodili. Trikrát sme išli obyčajne, trikrát na ostro. Zaujímavé bolo napríklad zabíjanie teľaťa, ktoré malo dve hlavy. S technikou sa dajú robiť fantastické veci. Tomu teľaťu napríklad prirobili druhú hlavu. Ukázali nám v kamere, ako to asi bude vyzerať. Teľa nám požičali z družstva asi na hodinku a aj keď to vo filme vyzerá, že ho zavraždili, absolútne nič sa mu nestalo, zaobchádzali s ním jemne.“ V Pribyline sa Tibor Kováč stretol asi po dvadsiatich rokoch so svojím profesorom, ktorý ho na drevárskej priemyslovke v Spišskej Novej Vsi učil kreslenie. „Do života mi dal najviac, veľa ma naučil a som mu za to vďačný. Je to fantastický človek. Volá sa Zdeněk Jeřábek a vo filme hrá kostolníka.“
Kostolník a odhryznuté ucho
Zdeněk Jeřábek má 75 rokov a dlhú bielu bradu. Najskôr som si myslela, že je nalepená. „To si myslela aj pani v kostymérni. Keď nás odstrojovali, povedala mi: ,Bežte do maskérne a odovzdajte bradu.´ Ale to je moja, môžete si potiahnuť,“ povedal sympatický Zdeněk Jeřábek. Jeho brada sa zapáčila aj Jakubiskovi, preto ho obsadil do svojho filmu. „Som rodák z Prahy, ale už 42 rokov bývam v Spišskej Novej Vsi. Jakubisko má v Prahe vilku v Hodkovičkách, tam sme sa stretli. Išiel som ho pozdraviť a hovorím: ,Vy ste sa presťahovali do môjho rodiska a ja do vášho.´ On je rodák z Kojšova od Margecian. Zasmial sa, vypýtal si adresu a povedal: ,Ale ani vlásek neodstrihnúť.´ Bradu som si nechal rásť omylom asi pred rokom v apríli. Hľadal som žiletky, nenašiel, tak som ju nechal rásť. Toto je moja piata brada v živote,“ povedal sympatický pán profesor, ktorého koníčkom je maľovanie a kone. Maturoval u akademického maliara Jaroslava Vodrážku, vyštudoval akadémiu výtvarných umení a do 33. rokov žil v Prahe. Kúpil si tam dva kone, ktoré mali ísť na bitúnok, prenajal si za tridsať korún stajne a deväť rokov sa o ne staral. Na koni išiel s kamarátmi po Václaváku na čunder a na koňoch jazdil ako mladík aj vo filmoch Jan Žiška, Proti všem a Jan Hus. Ale vie na nich jazdiť dodnes. Na jesen točil na Spišskom hrade v komparze v americkom filme Posledná légia. Hoci Z. Jeřábek žije v Spišskej Novej Vsi viac ako štyridsať rokov, hovorí viac po česky ako po slovensky. Ale na šarme mu to neuberá, práve naopak. „Snažil som sa v škole hovoriť po slovensky. Chcel som povedať zoberte si pravítko, ale nevedel som si spomenúť, ako sa to povie a povedal som meriatko. Dva roky som mal potom takú prezývku,“ povedal s úsmevom. Prezradil ešte, že sa bál, že filmovačku premešká, lebo bol štyridsať dní v nemocnici. „Otrávil som si nohu. Dal som si na ňu ľulok zlomocný, čo je síce liek, ale keď sa nechá pôsobiť dlho, môže byť aj jed. A ja som ho mal na nohe asi dvanásť hodín. Bola to moja vina, lebo som zaspal.“
Všeličo som sa ešte chcela opýtať pána profesora. Ale okolo prešiel Jiří Mádl, ktorému chýbalo pol ucha a chcela som zistiť, čo sa stalo. „Odhryzol mi ho vlk,“ povedal hrdina zo Snowborďákov a Rafťákov oblečený v mníšskom habite. Spýtala som sa, či ho to nebolí a kde vlastne ten kúsok ucha má: „To mi robil Renda Přibyl, najgeniálnejší človek na tieto veci. Ja to ucho vôbec necítim, ani neviem, že ho mám.“ Vo filme si zahral aj jeho mladší brat Pavlík. Kým som rozmýšľala, ako maskér urobil Mádlovi ucho, Bolkovi Polívkovi maskérka natáčala ofinu. Tiež hrá mnícha, ale uši mal celé.
Veselý pohreb a rozbitá pera
Ladislava Cukora som videla vo viacerých kostýmoch. Ako sedliaka, bohatého mešťana aj spovedníka. Jeho dcéra Anička hrala slúžku,druhá dcéra Zuzka bohatú mešťanku, vnučka Danielka chudobné dievčatko a druhá vnučka Janka Báthoryčkinu dcéru. „Vozila sa na koči v krásnych šatách a bola z toho nadšená. Už som hral v komparze viackrát vo filme Dovidenia v pekle priatelia,Vojna volov, Neodchádzaj nocou letnou, kde si zahrali všetky moje štyri dcéry, najmladšiu Aničku vozila manželka v kočíku. Filmovanie ma veľmi baví, už od malička sa tomu venujem. Prvú kameru som mal ako 10-ročný a doteraz filmujem väčšinou rodinné video. Pri natáčaní s Jakubiskom sme si užili veľa zábavy, najviac na pohrebe v kostole, kde sme mali byť smutní. Rozveseľoval nás holub, ktorý nechcel lietať podľa režisérových predstáv. Bol priviazaný na silóniku a viackrát ho museli pustiť. Dcéry majú najväčšie zážitky z prepadnutia dediny, keď ich naháňali vojaci a vnučkám sa najviac páčili zvieratká, ktoré tam pobehovali, hlavne kone. Atmosféra bola vynikajúca, celý štáb bol veľmi milý a kuchár varil super! Každý deň som sa na natáčanie tešil,“ povedal L. Cukor. Jeho dcéru Aničku chceli vo filme znásilniť: „Ja som najskôr ani nevedela, že mám byť znásilnená. Keby som vedela, do čoho idem, tak by som do toho nešla. Pýtali sa, či sa nebojím koní, povedala som, že nie, lebo som na ňom kedysi jazdila. Mala som pred ním iba bežať, vojak mal z koňa zoskočiť a hodiť ma na slamu. Ale keď sa na mňa vrhol, bránila som sa, kričala, kopala a rozbila som mu peru. Potom som sa mu aj ospravedlnila. “ Anička svoju úlohu zahrala vraj perfektne ako naozajstná herečka a Jakubisko jej zložil kompliment. Asi vedel, prečo jej dopredu nepovedal, čo ju čaká.
Cvičené mačky, holuby aj krysy
Kým boli herci na „pľace“, vyspovedala som náhodne okoloidúcich komparzistov a členov štábu. Jakub Moravčík prezradil, že videl Bátoryčku v koči fajčiť aj to, ako ožila mŕvola, keď vypadla z koča a buchla si hlavu. Páčili sa mu aj herecké výkony štvornohých hercov. V skanzene som stretla napríklad obrovské čierne dogy aj jednu malú šedú, ktorá však vo filme nehrala a v Pribyline bola iba na výlete. Okrem psov z Prahy priviezli aj šesť cvičených mačiek, dvadsať holubov, kone a krysy, niektoré zvieratá si požičali z dediny, sliepky napríklad od údržbára skanzenu. Štáb si so sebou priviezol aj dve malé elektrárne - agregáty, ktoré dodávali elektrinu hlavne pre svetlá a kamery. Jeden bol pred Esperantom, druhý v skanzene za drevenou búdou, ktorá vyzerala ako senník. Volali ju katering a filmári v nej mali svoju základňu.
Čachtickú krčmu, holubník ani fontánu v skanzene dnes už nenájdete. Po filmovaní ich rozobrali a odviezli údajne na smetisko. Vidieť ich môžete už iba na fotografiách alebo v Jakubiskovom filme. Premiéru by mal mať na budúci rok a okrem Báthoryčky, ktorú stvárnila anglická herečka Anna Friel, v ňom uvidíte Hansa Mathesona, Karla Rodena, Bolka Polívku, Jiřího Mádla, Luciu Vondráčkovú aj taliansku hviezdu Franca Nera. A pri troche šťastia v ňom mnohí Pribylinčania uvidia aj samých seba.
