„Sto rokov na šachte žil som...,“ začal slovami českého klasika svoje rozprávanie Štefan Jozek z Olešnej. Nebolo to síce tak dlho, ale pár rôčkov tam naozaj strávil. Vyše tridsať.
„Prvýkrát som sfáral ešte na škole v roku 1965. Pôvodne som chcel byť automechanikom alebo elektrotechnikom, ale na to nebolo peňazí. Baníci mali všetko zadarmo, tak som išiel tam. Učil som sa v Karvinej a tam aj potom pracoval,“ spomína pán Jozek. Po vyučení sa najskôr sa oboznamovali s prácou na povrchu a potom v bani. Keď to všetko zvládol, obsluhoval kombajn. Obrovskú, dvanásť metrov dlhú ozrutu, po oboch stranách opatrenú frézami o priemere viac ako 1,5 metra, ktoré razili uhlie. To potom padalo na reťazový dopravník, ktorý ho vyvážal. Na vážne úrazy si nespomína, vraj len nejaké bežné popáleniny, keď sa im „splašil metán“. Hoci o život mu pri závale prišiel kamarát, jemu sa nešťastia vyhýbali. „Dvakrát ma síce takmer zabilo, no vyviazol som bez skriveného vláska. Strach a peniaze som nikdy nemal,“ smeje sa. Ale zarobiť ich vedel. Baníci zarábali dobre, veď si aj peniaze ťažko vydreli. Mnohí sa doteraz pasujú z chorobami, ktoré si z bane doniesli ako suveníry. Veď ťažko fyzicky pracovať 800 metrov pod zemou v prašnom alebo vlhkom prostredí, to na človeku zanechá stopy. „Tri a pol roka som robil len nočné zmeny. Keď sme nastupovali na zmenu, navliekli sme si fáračky, to boli také hrubšie banícke montérky, prilby s vysielačkami, vyfasovali polievku, svačinu čaj, kávu alebo minerálku kalinku, mali sme to zadarmo a išli do šoľa.
Šoľ sme volali poschodie vo výťahu, ktorým sme fárali. Do jedného šoľa nás vošlo tak 15, no keď sušilo po šichte, tak aj 20. Odtiaľ sme sa išli umyť, vydrhnúť chrbáty a najesť sa alebo na pivko.“ Spomínanú desiatu, polievku a nápoje mali baníci zadarmo, ostatnú stravu si platili. Mali nárok na rekondičný pobyt v rekreačnom zariadení, o týždeň dlhšiu dovolenku, prísun vitamínov, očkovanie proti chrípke, povinné röntgeny pľúc. Kompletné oblečenie, vrátane spodnej bielizne dostávali, nemuseli sa starať o čistenie, len špinavé vymieňali za čisté. „Ja som si obúval topánky – bagany, niekto gumáky. Oboje však mali vystužené špice. Niekde bolo mokro, aj frézy pracovali tak, že na ne tiekla voda, aby sa toľko neprášilo, takže ani o rôzne ekzémy nebola núdza. Často sa stávalo, že sme nemali k dispozícii všetky mapy a o nejakej starej vyrazenej zatopenej chodbe sme nevedeli. Keď sme na ňu narazili, vtedy len prišli vody! Sloj – teda vrstva uhlia, býval rôzny. Mohol to byť ležák, šikmina alebo stoják, podľa toho, ako bolo uhlie uložené. Najhoršie sa ťažilo vtedy, keď boli ťažké stropy. Teda keď na vrstve uhlia ležal tak 20 metrový pieskovec. Mohlo sa to kedykoľvek zrútiť,“ pokračuje Š. Jozek.
Pre mnohých z nás je život a práca baníkov stále obostretá rúškom tajomstva a nebezpečenstva. Ľudia lietajú niekoľko kilometrov nad zemským povrchom, no tak hlboko ako baníci sa pod jeho povrch nedostane nik. A hoci to bola ťažká práca, Štefan Jozek by dnes nevolil inak. Opäť by sfáral.
